Divadelní noviny Aktuální vydání 8/2019

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

8/2019

ročník 28
16.–29. 4. 2019
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    SND aneb Slovenské poučení z krizového vývoje

    Kto zapríčinil tento úpadok? Zosurovenie, skrvavenie mravov…? Coriolanus! Dobyvateľ a pomstiteľ. Paradox­ne jedinou inscenáciou Slovenského národného divadla, ktorá širšie zarezonovala v celej divadelnej sezóne pod vedením generálneho riaditeľa Ondreja Šotha, sa stal Shakespearov Coriolanus v réžii slovinského režiséra Diega de Breu, ktorý získal Dosky 2011 ako najlepšia inscenácia sezóny na Slovensku. SND tak ako „čaro nechceného“ inscenovalo dokonalý metaforický predobraz úpadku divadla pod vedením coriolanovského vládcu, ktorý hnaný pomstou privedie krajinu do absolútnej hospodárskej, ale predovšetkým morálnej záhuby.

    Kto zapríčinil úpadok SND? Snímek archiv

    Krajina-divadlo sa v záverečnom obraze zmení na smetisko ľudských trosiek, zdevasto­vanú zem, ktorá sa topí vo vlastnej špine a v črepinách totálnej skazy. (Zdôraznime však, že o iniciovanie vzniku výnimočnej inscenácie sa zaslúžilo ešte vedenie bývalej generálnej ria­diteľky Silvie Hroncovej, keď režiséra oslovilo na spoluprácu po pohostinskom uvedení jeho Eduarda II. v SND v roku 2008.) Na začiatku tej­to sezóny, v septembri 2011, sa dozvedáme, že Ondrej Šoth ešte pred zverejnením výsledkov fi­nančnej kontroly v SND, ktorá preverovala hos­podárenie divadla za jednoročné obdobie od jeho nástupu do funkcie, napriek mnohým zá­važným varovným indíciám nebol odvolaný, ale podal demisiu.

    Kto zapríčinil tento úpadok SND a v SND?

    V prvom rade komisie pre výberové konania na post generálneho riaditeľa v decem­bri 2009 a marci 2010. Pripomeňme si mená členov: Peter Kováč (v oboch prípadoch pred­seda), Dagmar Podmaková, Ingrid Timková, Dušan Jamrich, Vlastimil Harapes, Juraj Fábry a ďalší. Úspešný bol až druhý konkurz, v ktorom rozhodovala komisia rozšírená hlavne o Petra Himiča, riaditeľa Štátneho divadla Košice a zá­roveň – povedzme to otvorene – ďalší hlas v prospech víťazného Ondreja Šotha, vtedy ešte riaditeľa Baletu ŠD Košice. Dvaja členovia komi­sie sa navyše vzápätí stali zamestnancami diva­dla: V. Harapes ako riaditeľ Baletu SND a J. Fábry ako šéf výpravy. Aby neobišli bez odmeny ďalší dvaja členovia hlasujúci v Šothov prospech, Du­šanovi Jamrichovi sa podarilo pretlačiť opätov­né prijatie svojho niekdajšieho ekonóma Tibora Svierčika za poradcu pre neumelecké otázky (sprostredkovane ho „podsúval“ potenciálnym víťazom už pred prvým konkurzom, ktorého som bola účastná). Ingrid Timková sa „prihovo­rila“ za vymenovanie Vladimíra Strniska za ria­diteľa Činohry SND. To už iba na margo dávno verejne známych stretov záujmov, klientelizmu a – verme, že len „bartrovej“ – úplatnosti časti komisie. Hlavným motívom a hnacím motorom uchádzača O. Šotha o SND bola najpravdepo­dobnejšie pomsta. V bezprostrednom rozho­vore po svojom odstúpení to nepriamo sám potvrdil: Ja už som tam mal dávno robiť na zá­klade svojich umeleckých výsledkov (Hospodár­ske noviny, 22. 9. 2011). Prichádzal „s láskou“ a dosiahol pravý opak. Na vzniknutej atmosfére v SND, ktorá prišla s O. Šothom a ktorá sa pre­nášala zo zamestnanca na zamestnanca, sa do značnej miery podpísala jeho vlastná nenávisť voči M. Radačovskému.

    Ondrej Šoth po vyhlášení výsledků tajného hlasování výběrové komise na post generálního ředitele SND 26. března 2010, ve kterém zvítězil. Snímek MÁRIA PIETOVÁ

    Navyše neovládateľná túžba po moci je chorá ambícia, ktorá ničí emócie, lásku, celého člove­ka, hovorí o vládcovi Coriolanovi Diego de Brea (Pravda, 26. 9. 2011). Víťazstvo Coriolana a po­rážka coriolanovského dobyvateľa a pomstiteľa sa zliali v jedno. Coriolanovský vládca Ondrej Šoth s prízemnými prostriedkami svätiacimi účel však nedokázal ani čestne padnúť za vlasť, iba zbabelo zutekal z boja. S lakonickým odôvodne­ním, aby sa upokojila situácia a mohol sa naplno venovať svojej tvorbe (TASR, 21. 9. 2011). Nemal by to byť práve generálny riaditeľ, kto by mal byť schopný stabilizovať stav, ak sa inštitúcia ocitne v kríze? Nemal to byť práve on, kto prichádzal do divadla ako „duchovný otec“, aby upokojil situáciu? Nebol to práve on, kto prichádzal s názorom, že umelec vo funkcii by nemal tvoriť, ale naplno a zodpovedne sa venovať vykonávaniu funkcie? Nevedno, kto z jeho početných poradcov mu napokon poradil, že je lepšie odísť, než byť odí­dený, určite to však bola jediná zmysluplná rada, ktorú dostal, a dokonca ju aj správne pochopil. V ošiali vnútorne nastavenej pomsty by na to sám ešte dlho neprišiel.

    Komplikovaný človek s povesťou manipulátora

    Pre mnohých domácich divadelníkov však uchádzač o post generálneho riaditeľa SND Ondrej Šoth nebol žiadnou nezná­mou. Ani ako uznávaný tvorca, dvojnásobný dr­žiteľ ocenenia Dosky, ale ani ako komplikovaný človek s povesťou manipulátora. Preto mnohí z tých, čo s ním mali osobné skúsenosti, už odo dňa zverejnenia kandidátov do druhého výbero­vého konania varovali pred jeho „fixnými pred­stavami“, ktorým „veril“, avšak najmä pred jeho manipulátorskými praktikami, ktorým žiaľ uverili aj mnohí slovenskí politici. Šothovo šestnásťme­sačné pôsobenie v tejto funkcii je jednoznačne nielen odbornou, ale aj morálnou prehrou kon­kurznej komisie. Konkrétne siedmich členov, čo mu dali hlas v tajnom hlasovaní a dodnes alibis­ticky argumentujú: málokto tak miluje divadlo ako Ondrej Šoth! Aj alkoholici milujú svoje deti, ale to neznamená, že sú dobrí otcovia. Výsledok konkurznej komisie bol nezodpovedný hazard s divadlom i dôverou občana.

    Keby sa generál­nym riaditeľom stal Pavol Smolík, zrejme by rea­lizoval celkom iné rozhodnutia, než mu dovtedy dovoľovala pozícia dočasne povereného štatutá­ra. Keby sa generálnym riaditeľom stal Marián Chudovský, minimálne by dokázal zúročiť skú­senosti z pôsobenia úspešného riaditeľa Opery SND a dokonca aj krátkodobo povereného ge­nerálneho riaditeľa SND. Keby sa riaditeľom stal rumunský kandidát Razvan Ioan Dinca, konečne by do divadla prišiel niekto, kto by nemal žiadne väzby a neobhajoval by iba skupinové záujmy!

    Ani v jednom prípade by prinajmenšom nedošlo k dnešnej degradácii divadla pred širokou verej­nosťou, ktorú spôsobil víťaz konkurzu. Avšak ani jeden z nich nebol na konkurze takou superstar, ktorá uchvátila a totálne odzbrojila takmer celú komisiu ako Ondrej Šoth. Komisia konečne našla osobnosť (!) a Šoth konečne dobyl SND! Hlavnú zodpovednosť za tento omyl nesie síce komisia výberového konania, avšak menovaná a zastre­šovaná ministerstvom kultúry, ktoré vo svojom – dajme tomu – „červenom“ období Šotha usta­novilo a vo svojom „modrom“ období ho udržia­valo vo funkcii a nechalo šestnásť mesiacov „ša­fáriť“ až do jeho demisie. Isteže, výsledky finanč­nej kontroly majú potrebnú právnu silu, aby na jej základe bolo možné riaditeľa odvolať. Avšak konkrétne prejavy potláčania záväzku vyplývajú­ceho z hlavného predmetu činnosti (a zodpoved­nosti) divadla v zmysle Zriaďovacej listiny SND, t. j. rozvoja divadelného umenia a tvorby nových inscenácií, a naopak pertraktovania mimotvo­rivých a v rámci štatútu divadla druhoradých a uprostred hospodárskej krízy až neadekvát­nych aktivít (za všetko: organizovanie Krištáľové­ho plesu), boli viac než zjavné. Okrem toho gene­rálny riaditeľ Ondrej Šoth v dôsledku nekompe­tentných rozhodnutí a vlastných neerudovaných vyjadrení (dokonca už pred oficiálnym nástupom k 3. máju 2010) – často útočných, plných nepres­ností, omylov a nezmyslov, nekultivovaných, od prvopočiatku vzbudzujúcich odbornú, ale hlav­ne ľudskú nedôveryhodnosť – sústavne a trvale poškodzoval meno SND. Ešte v mesiaci nástupu vošiel vďaka nemu do dejín deväťdesiatročného divadla tzv. letecký deň, keď ľudsky nedôstoj­ným, profesionálne dehonestujúcim a výsostne nekultúrnym spôsobom (pripomínam, že na pôde hierarchicky najvyššie postavenej a štátom najviac dotovanej národnej kultúrnej ustanoviz­ne Slovenska v oblasti živého umenia) odvolal z funkcií riaditeľov súborov Štefana Bučka, Mária Radačovského (deň pred vlastnou premiérou, v ktorej aj účinkoval!) a Pavla Smolíka. Dodnes si kladiem otázku, ako na tento neslávne pamätný akt výmeny bez akéhokoľvek upozornenia mohli pristúpiť také veľké umelecké osobnosti, ba priam „väčšie než Ondrej Šoth“ – ich nástupco­via Peter Dvorský, Vlastimil Harapes a Vladimír Strnisko?! V priebehu niekoľkých dní divadlo rovnakým spôsobom „zlikvidovalo“ možno až desiatky kvalifikovaných a serióznych ľudí pod rúškom reštrukturalizácie. V tejto súvislosti sa ešte dodnes v éteri nad Dunajom ozýva pamäti­hodná veta generálneho riaditeľa, že dramatur­giu divadla bolo nutné zrušiť, lebo v SND musí skončiť divadlo sovietskeho modelu (SME, 15. 6. 2010; pozn. red.: Dramaturg na dobu určitú! kød 8/2011, str. 16-18), pričom všetkým bolo ihneď jasné, že nešlo o dramaturgiu ako inšti­tucionálnu jednotku, ale o jej personálne obsa­denie! (Priam paranoidným paradoxom je, že O. Šoth po abdikácii sám pripúšťal úvahu o zotrvaní v divadle v pozícii dramaturga!) Vzápätí sa totiž objavil v divadle poradca pre dramatické umenie Rastislav Ballek, ktorý de facto zastúpil chýbajú­cu dramaturgiu v činohre, a čoskoro sa ukázalo, že ani to nestačí, a musel začať spolupracovať s externistami.

    Ani jediná nešothovská operná inscená­cia Eugen Onegin nepriniesla progres. Snímek archiv SND

    V opernom súbore si vypomohli svojpomocne, a tak to aj vo výsledku vyzeralo, v balete bol „tieňovým“ dramaturgom sám ge­nerálny riaditeľ, keďže väčšina inscenácií počas jednej a štvrť sezóny v rámci jeho pôsobenia vo funkcii boli jeho vlastné opusy: recyklovanie seba samého, nota bene prenesené, prípadne inovo­vané remaky. (poz. red. pozri nasledujúci článok v Kødu 9/2011, str. 34-43) Náhrada V. Harapesa multita­lentovaným Andrejom Suchanovom (Andriiom Sukhanovom) dramaturgickú líniu O. Šotha ešte viac podporila. Ani jediná nešothovská inscená­cia Eugen Onegin nepriniesla progres: Bratislav­ské predstavenie Onegina bolo prenesením praž­skej inscenácie spred dvanástich rokov (Dagmar Hubová: Monitoring divadiel, 2011).

    Vpád gestapa

    Vstup Ondreja Šotha do funkcie generálneho ria­diteľa SND evokoval vpád gestapa, alebo zachvátenie inštitúcie Veľkým Bratom. Šoth sa ihneď nechal počuť, že ak niekto bude iného názoru ako on, bude to považovať za sabotáž. Priestormi diva­dla sa okamžite začali voľne pohybovať Šothovi „asistenti“ bez preukazov zamestnancov a plnili svoje úlohy… Prepúšťanie zamestnancov sa dialo praxou mnohých neslávne slávnych totalitných systémov. Nerobme si ilúzie, divadelný kolos (a zároveň aj objektívne veľmi citlivý organiz­mus), akým SND je, sa nezaobíde bez treníc – jedna je krajšia, druhá mladšia, tretia talen­tovanejšia, štvrtá uprednostňovaná režisérom, piata riaditeľom; jeden má výraznejší hlas, druhý lepšiu techniku spevu, tretí je odborár – ako to všetko spravodlivo zladiť?! To dokáže iba erudo­vané, morálne silné, charakterné a nediktátorsky autoritatívne vedenie. Šothovo SND sa však zo dňa na deň premenilo na psychicky vyčerpáva­júci terén s toxickou atmosférou, ktorú podneco­vali praktiky inšpirované až stalinskými metóda­mi: špehovanie – kto s kým a kto kam, donáša­nie, hulvátske správanie, hrubozrnné vyjadrova­nie („úradným jazykom“ prvej reprezentatívnej slovenskej divadelnej scény sa stali vulgarizmy; najpríkladnejším bol opäť stále sa rozrastajúci administratívny aparát), vyhrážanie sa bulvárom za nelojálnosť atď. Nepramenili však z dielne umelcov, ale z radov administratívneho aparátu, ku ktorému sa žiaľ pridávali aj „snaživí“ umelci. Zo strachu. Divadlo ovládol a ochromil strach, ktorý začal deformovať charaktery! Začala sa vážna „diaboliáda“, bez bulgakovovského gro­teskna. (Videla som to na vlastné oči, pocítila na vlastnej koži, absolvovala som rozhovor s gene­rálnym riaditeľom, tak nápadne podobný tomu, aký vo svojej rozhlasovej hre Odkaz pre syna opi­soval dramatik a neprávom odídený dramaturg Peter Pavlac. Pre aktuálny vývoj je symptomatic­ké, že ani reflektovať toto obdobie nemal nikto z oslovených teatrológov a publicistov odvahu. Ozývajú sa totiž varovné hlasy: Pozor, Ondrej Šoth je stále zamestnancom divadla a jeho Veľ­ký Brat je v ňom takisto prítomný!)

    Vyhrážanie sa v priamom prenose

    Čo je to osobnosť a čo je to riadiaca osobnosť? (Ondrej Šoth vo funkcii generálneho riaditeľa SND) Snímek archiv

    Šothovým príchodom preťala divadlo pomyselná deliaca čiara, ktorá prísne oddeľovala Šothovcov a jeho pohotových kolaborantov od ostatných, kým však neprebehli dôkladné „čistky“. Ak si niekto po odvolaní riaditeľov súborov sadol k niektorému z nich v divadelnom klube ku stolu, o pár minút to vedel aj generálny riaditeľ. Niektorým sa dokonca sprostredkovane aj osobne vyhrážal, aby sa to viacej neopakovalo. Vo veľkorysom priestore v spravodajskej televízii TA3, ktorý On­drej Šoth získal v rámci rozhovoru výlučne o pri­pravovanom Krištáľovom plese, ktorý mal „po­zdvihnúť inteligenciu Slovenska“, zrazu v záplave množstva tematicky heterogénnych myšlienok a úplne mimo kontextu otázky hostiteľa dôrazne vyhlásil, že kým on bude generálnym riaditeľom, ľudia, čo po jeho nástupe museli odísť, sa do di­vadla nevrátia! Bolo to vyhrážanie sa v priamom prenose. Smutné je, že ochotným a nápomoc­ným článkom v daných vládnucich pomeroch boli aj odbory (opäť viac tie administratívne). Áno, je to paradox! Pretože práve poslaním dra­matického umenia je reflektovať negatívne javy spoločnosti, práve ono od veky vekov pomáha ľudstvu pochopiť spoločenské mechanizmy, vý­sledkom ktorých pomsta plodí pomstu, nenávisť plodí nenávisť, závisť plodí závisť, pokrytectvo plodí pokrytectvo, zbabelosť plodí zbabelosť, nevzdelanosť plodí nevzdelanosť… a poučiť sa z nich. Schillerovu ideálnu predstavu, že divadlo je morálny ústav, v ktorom ide o literatúru, deji­ny, mravy a hodnoty, popreli priamo divadelní­ci. Šothova riadiaca metóda strachu fungovala ako časovaná bomba. Mnohé však, vrátane sil­nejúceho echa o rozkrádaní divadla, vďaka pár statočným – napríklad prostredníctvom ama­térskych zvukových nahrávok z rôznych aktívov – začalo prenikať aj za jeho brány. Aj nahrávky, ako forma obrany, odrážajú morálny úpadok v dôsledku vlády strachu. (Strach pochopiteľne viac spútal interných zamestnancov než exter­ných spolupracovníkov a niektorí z nich, vrátane zahraničných inscenačných tvorcov, boli otvore­nejší a spoluprácu v SND hodnotili ako zlý sen.) Ďalším dôkazom nadvlády strachu v divadle sú napokon aj „len“ anonymné trestné oznámenia. Faktom zostáva, že nikto z divadla sa nedokázal odvážne postaviť čelom k situácii, nikto nepo­núkol svoju abdikáciu v záujme nápravy celku, ako sa to vo vývoji SND neraz stalo.

     

    Jediným otvoreným kritikom bol Vladimír Strnisko, avšak až po svojom odvolaní. Jeho získanie postu ria­diteľa Činohry SND žiaľ taktiež nebolo v súlade s profesionalitou a mravnosťou, preto ani jeho postkritika nenadobudla žiadnu váhu. Ďalším údajným kritikom Šothovho vedenia bol Peter Dvorský, ktorý sa však vzoprel iba za zatvorenými dverami kancelárie ministra kultúry. Ako riaditeľ Opery SND, žiaľ, navyše obhajuje svoj post s pre­ukázateľnými prehrami. Podľa odborného znalca Pavla Ungera z dramaturgického skeletu sezóny, naplánovanej predchádzajúcim vedením a Dvor­ským na úvodnej tlačovej besede nespochybne­nej, bola vyoperovaná chrbtica. Ostali len nesú­rodé vetvičky, hýbajúce sa podľa momentálnych nálad. Za výsledok historicky najpustejšej sezóny nesie nedeliteľnú zodpovednosť riaditeľ súboru, mimochodom jediný zo šéfovskej trojice, kto­rého generálny riaditeľ Ondrej Šoth predčasne neodvolal (Hudobný život 9/2011). Hoci si Šoth šikovne dosadil do baletu za hlas na riaditeľskú stoličku V. Harapesa, od začiatku bolo zjavné, že generálny riaditeľ potrebuje v Balete SND iba fi­gúrku, pretože ho bude aj tak riadiť sám. Ak to Harapes videl inak, začalo dochádzať k nezho­dám. Harapes však svojou pracovnou disciplínou neobstál, o to bolo jeho odvolanie pre Šotha jednoduchšie. Ministerstvo kultúry iba nereago­valo, až svojím mlčaním stanovilo do budúcnosti nepísaný precedens, že generálnym riaditeľom SND môže byť akýkoľvek nekompetentný človek.

    Novinár Ľubomír Olach po jednej zo Šothových tlačových konferencií už po prvých mesiacoch prorocky poznamenal: Ak on má povzniesť SND, tak Boh s nami… Šoth hovoril o tom, aká spúšť, aká čierna diera zostala po jeho predchod­coch, a že vlastne musí začať úplne odznova. Po­tom v dlhom rade vymenoval všetko možné aj nemožné, čo za dva mesiace vymyslel, len nepo­vedal, ako to bude realizovať. Boli to slová pýchy a velikášstva, pričom stále zdôrazňoval, že ani trochu nie je ambiciózny a ani za nič nechcel byť riaditeľom. Nechcel som veriť vlastným ušiam, že takto môže hovoriť človek na jeho mieste… Podľa jeho vystúpenia by som povedal, že viac ako dva roky na terajšom mieste nezostane a po­tom zas bude nový konkurz, čo SND neprospe­je. Myslím si, že Ondrej Šoth je riadny kostlivec v skrini v SND, ktorý ešte narobí riadne paseky (Dostupné na internete: Ondrej Šoth – kostlivec v skrini SND, 20. 8. 2010). Stalo sa. Olach však nebol jediným prorokom, či skôr len obyčajným súdnym človekom, ktorý iba triezvo zhodnotil slová generálneho riaditeľa. Ministerstvo čakalo až na „právne podložiteľné“ dôkazy. Keby bolo zasiahlo skôr, mohli byť dnešné výsledky kontro­ly menej závažné a morálna ujma divadla men­šia. O to zodpovednejšie by sa dnes malo zod­povedať voči daňovým poplatníkom za laxnosť (alebo neschopnosť?) prístupu. Ibaže ryba vždy smrdí od hlavy a SND je „iba“ chvostom, ktorého v danom zmysle nevýhodou je, že je na očiach verejnosti. Ak morálne zlyhala vrcholná kultúrna inštitúcia i vrcholný štátny orgán zodpovedajúci za kultúru v spoločnosti, zlyhala kultúrna politika štátu, zlyhala kultúra celého národa.

    Bronzová plastika Alexandra Bilkovice před vchodem do nového sídla SND. Snímek PETR ZELIZŇÁK
    Ryba smrdí od hlavy

    Inštitúcia Slovenského národného divadla sídli v jednej z najdrahších stavieb na Slovensku, ktorej nekonečná dostavba čerpala z celkového rozpočtu na kultúru na úkor ostatných vyše dve desiatky rokov. Je to najviac štátom dotovaná inštitúcia v oblasti živého umenia. Sústreďuje sa na ňu najväčšia mediálna pozornosť nielen kvôli jej umeleckým výsledkom, ale žiaľ aj kvôli opakujúcim sa škandálom súvisiacim s pričastým striedaním generálnych riaditeľov a riaditeľov súborov. O ktorej kultúrnej inštitúcii v zriaďova­teľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry sa do­zvedáme nehospodárne výsledky tak často ako o SND? O to väčšiu zodpovednosť by malo niesť pred celou verejnosťou. Smutným faktom je, že samotní umelci SND nepociťujú trojsúborovú inštitúciu ako integrovaný celok, čo sa vždy najviac prejavuje práve pred voľbou generálneho riaditeľa. Každý súbor je ochotný dovidieť iba po vlastný prah. Tento fakt by sa nemal podceňovať a mal by byť signálom, že nie je udržateľné, aby SND fungovalo ako jeden centralizovaný ekono­mický celok.

    SND by malo fungovať – v duchu svojej tradície – ako trojsúborové divadlo, ale zároveň ako ekonomicky trojjediný celok so sa­mostatnými rozpočtovými pravidlami pre kaž­dý súbor s ohľadom na jeho poslanie, priority a osobitosti. Odbory by mali byť nápomocné a konštruktívne, a nie intrigánske a deštruktívne, a jednotliví odborári (nehádžme však všetkých do jedného vreca!) by nemali za odbory zakrývať svoje neschopnosti a „vybavovať“ si cez ne posty a roly, ale zodpovedne riešiť výhradne nadosob­né problémy. Už nie je takisto mysliteľné, aby si určité záujmové skupiny, či dokonca jednotlivci „vyberali“ svojho kandidáta. Považujem za vr­cholnú trápnosť dotýkať sa súkromných životov dramatických umelcov a hlavne ma absolútne nezaujímajú. Ale v tejto kauze zohrali dôležitú úlohu a čo je ešte trápnejšie, že sa do nej sami „nastrčili“. Ingrid Timková, členka konkurznej ko­misie, ktorá sama priznala, že je tam za činohru a inému ani nerozumie, si svojím hlasom za On­dreja Šotha „vyhlasovala“ návrat režiséra Vladi­míra Strniska, a rovno za riaditeľa Činohry SND. Čo si však Šoth „kúpil“, za to musel aj „zaplatiť“, hoci Strnisko ešte ani nenastúpil, už sa schyľova­lo k nesúhlasnej petícii súboru. Buďme konkrét­ni, čo táto transakcia priniesla: pre súbor ener­geticky vyčerpávajúci rozvrat a nestabilitu, zru­šenie dramaturgie, po umeleckej stránke jednu z najslabších sezón v histórii činohry. Na druhej strane intenzívnejšie obsadzovanie Ingrid Tim­kovej a návrat Anny Javorkovej na javisko, ktorá dokonca niekoľko sezón vôbec nehrala. Buďme opäť konkrétni: ako teatrologička si dovolím po­vedať, že najslabším článkom uplynulej sezóny bola práve inscenácia Vladimíra Strnisku Rozbitý džbán. V danej situácii, keď sa vedenia činohry ujal Emil Horváth (nie vďaka Ondrejovi Šothovi, ktorý sa dostal do úzkych a pochopil, že ak činohre neustúpi a Strniska neodvolá, sám si pod se­bou rozkolíše stoličku), ale vďaka víťazstvu raci­onálnych síl v súbore, bolo by veľmi nerozumné nepočítať s ním aj po inštalovaní nového gene­rálneho riaditeľa.

    Emil Horváth je príkladný profesionál a hlavne slušný človek. Snímek archiv

    Emil Horváth je rešpektovaný umelec, príkladný profesionál a hlavne slušný človek. Okrem odborných a ľudských predpokla­dov má jednu neobyčajnú gentlemanskú schop­nosť navyše: dokáže vychádzať s herečkami snáď všetkých vekových kategórií i vnútrosúborových táborov, čo je v emocionálne nabitom telese, akým Činohra SND je, nevyhnutné. Jeho vystú­penie v rámci občianskej iniciatívy Zachráňme kultúru v roku 1996 bolo zásadné, najpresvedči­vejšie a pre dnešný post predurčujúce. Vo funkcii riaditeľa Činohry SND sa mal objaviť – nie iba do­časne – už ako prvý nástupca po Jurajovi Slezáč­kovi dávno pred rokom 2006.

    Divadel­né umenie nie je tovarom vyrobeným z neživej matérie

    Pred nadchádzajúcou voľbou generálneho riaditeľa na základe nového výberového konania by Ministerstvo kultúry malo konečne vedieť, čo od neho očakáva. Presne sformulovať predstavu, ktorá vyplýva z potrieb divadla. V 21. storočí sa mení nielen úloha SND, ale aj vnímanie pozície generálneho riaditeľa. Stále viac sa zdôrazňuje jeho manažérsky background. Medzi profesio­nálne vyštudovaným manažérom a človekom s manažérskymi schopnosťami je však práve vo vzťahu k divadlu podstatný rozdiel. Divadel­né (herecké, spevácke, tanečné) umenie nie je tovarom vyrobeným z neživej matérie, ale artefaktom vytvoreným zo živého a citlivého psychofyzického materiálu. Posledné dva kon­kurzy na post generálneho riaditeľa stroskotali na hľadaní dostatočnej osobnosti. Vždy hrozí, že ak zvíťazí aktívny umelec, čoskoro začne svoj čas a sústredenosť deliť medzi úradnícke a umelec­ké povinnosti, čo opäť len povedie k oslabeniu jeho pozície a následne k deštrukcii celej pyra­mídy vedenia. Osobnosť generálneho riaditeľa divadla by už vonkoncom nemala byť spletená iba z odleskov umeleckých zásluh, pretože to komplexnú osobnosť ani nevytvára.

    Položme si teda metafyzickú otázku. Čo je to osobnosť a čo je to riadiaca osobnosť? Ľudská osobnosť by mala prameniť z morálno-kvalitatívnych predpo­kladov. Riadiaca osobnosť by mala rovnocenne disponovať schopnosťou riadenia, ktorá však nie je synonymom direktívnosti (nota bene dik­tátorstva), ale organizačnej schopnosti a argu­mentačnej presvedčivosti. Riadiaca osobnosť by teda nemala byť aktívna (aktívnym často býva aj blbec), ale proaktívna, čoho podstata je obsiah­nutá (napr. podľa svetovo uznávaného filozofa S. R. Coveya) nielen v odborných znalostiach, ale ešte viac v charakterovo-vôľových vlastnos­tiach, mravnostných predpokladoch, prirodze­nej inteligencii, schopnosti empatie, schopnosti obklopiť sa správnymi ľuďmi, komunikačnej schopnosti s podriadenými i nadriadenými, kultivovanosti, schopnosti získať serióznych (!) partnerov z viacerých kultúrnych a ekonomic­kých subjektov na uskutočňovanie cieľov diva­dla a plnenie jeho úloh a hlavne schopnosti byť esteticky správne orientovaným a presvedčivým obhajovateľom a presadzovateľom záujmov di­vadla pred štátom, byť spôsobilým zodpovedať sa za svoje výkony a výsledky zamestnancom, nadriadeným orgánom, ale aj daňovým poplat­níkom. Hviezdami v divadle by mali byť jedno­značne umelci. Post generálneho riaditeľa nie je o prezentovaní moci, ale o službe divadlu.

    SND panoramaticky. Snímek archiv

    Dosť bolo manažérskeho experimentu s excentrickým umelcom

    Pred novým generálnym riaditeľom stojí niekoľko závažných úloh. Revitalizácia estetických a etic­kých hodnôt a dosiahnutie „bodu obnovenia“ coriolanovsky spustošenej krajiny – umelecky a určite čiastočne aj v oblasti ľudských zdrojov. Nebojím sa povedať, že divadlo by sa malo „očis­tiť“ od všetkých, čo nastúpili po zlovestnom 3. máji 2010 a „osobným vkladom“ prispeli k jeho ekonomickému a morálnemu rozkladu, predo­všetkým v nepríčetne rozbujnenej administratí­ve, a to najviac v súvislosti s prípravami Krištáľo­vého plesu. (Ale aj od ich amorálnych kolaboran­tov z radov služobne starších kolegov.) Divadlo, aj prostredníctvom MK SR, by tiež malo zaujať stanovisko voči nedávnej minulosti (vrátane mo­rálneho odškodnenia mnohých kvalitných ľudí, čo sa stali doslova obeťami reštrukturalizácie inštitúcie), ktorá takto dodnes nebola uzavretá. Šoth svojho predchodcu kritizoval, že po ňom prevzal divadlo, ktoré malo k 30. 4. 2010 dlh vo výške takmer 662-tisíc eur, čo sa však nepotvr­dilo. Naopak, SND ukončilo rok 2009 s kladným hospodárskym výsledkom. Ku dňu 30. 4. 2010 bolo podľa výkazov a stavu účtov v štátnej po­kladnici hospodárenie SND vyrovnané v súlade s finančným plánom na rok 2010. Čerpanie štát­neho rozpočtu bolo proporcionálne k danénu obdobiu roka a dokonca vykazovalo dvojper­centné šetrenie k uvedenému dátumu, pričom organizácia nemala žiadne nesplatené záväzky voči orgánom štátnej správy ani neevidovala záväzky voči finančným inštitúciám. Šothovo vedenie sa však naozaj dopustilo vážnych po­chybení, nehospodárneho nakladania s verej­nými financiami, porušenia siedmich zákonov a pracovného poriadku a disciplíny, zhrnutých do päťdesiatich siedmich pripomienok. V eko­nomických číslach išlo o porušenia rozpočtových pravidiel v celkovej výške 436-tisíc eur (SME, 20. 9. 2011).

     

    Vráťme sa ešte k tomu, čo sme nazna­čili hneď v úvode. Generálny riaditeľ Šoth sa ob­klopil nielen úplne novými „svojimi“ ľuďmi, ale aj starými, zrejme pre SND „nenahraditeľnými“, z éry generálneho riaditeľa Dušana Jamricha, teda spred roka 2006, čiže z čias, keď sa ešte len dokončovala novostavba SND. Možno by stálo za to vrátiť sa k ich pôsobeniu v spisoch, ktoré ležia nielen na Ministerstve kultúry, ale aj na Minister­stve financií, kým nevyprší ich zákonná lehota povinného archivovania a nebudú skartované. Predmetom dôkladného skúmania by sa malo stať najmä pôsobenie opakovane kritizovaného Petra Šugára, riaditeľa Umelecko-dekoračných dielní (ďalšieho Jamrichovho favorita, ktorému práve on kvôli menovaniu do riadiacej funkcie udelil výnimku zo vzdelania, a to až na dvoch úrovniach: vo vzťahu k typu i stupňu vzdelania). Pokiaľ ide o dosiahnutie „bodu obnovenia“ , ale do budúcnosti aj nevyhnutného pozdvihnutia umeleckej úrovne divadla, treba vziať na vedo­mie, že Šothova epizóda na poste generálneho riaditeľa pochopiteľne najviac zasiahla Balet SND, ktorý sa stal viac-menej repertoárovou skladbou jeho vlastných inscenácií.

    Balet SND je v každom prípade potrebné prebudovať, či už s M. Radačovským, alebo bez neho. Zrejme by bolo najlepšie – keď sa dvaja bijú –, aby zvíťazil tretí. Možno by dokázal racionálne a bez vášní využiť umelecký potenciál oboch tvorcov. Žiaľ aj činoherná sezóna počas Šothovho vedenia bude z historického pohľadu patriť k najmenej výraz­ným.

    Ako už zaznelo, Činohra SND má dnes se­riózne vedenie a v základe silný umelecký súbor, hoci jeho členské rozšírenie o I. Vojteka a M. On­dríka nebolo obohatením, ktoré by potreboval. Ďalšieho rastu a skvalitňovania bude však schop­ný iba za podmienok fundovanej dramaturgie, zo strany hercov dodržiavania tvorivej a pracovnej disciplíny a v spolupráci so špičkovými etablova­nými a mladými talentovanými režisérmi. (Prob­lematickejšie to bude s jeho morálnou obrodou kvôli niektorých jednotlivcom.)

    Opera SND, ktorá koncertmi v spolupráci s rôznymi agentúrami za­chraňovala neplnenie kontraktu v zmysle tvorby operných divadelných inscenácií, si vyžaduje ve­denie s inou operno-divadelnou estetikou, ktoré bude v rámci novej optiky schopné zásadného prehodnotenia umeleckého potenciálu všetkých zložiek (speváci, zbor, orchester), a samozrejme iné riadiace kvality. Slovami Evy Čobejovej dosť bolo manažérskeho experimentu s excentrickým umelcom (Týždeň 39/2011).

    Aby sme však do­končili coriolanovský príbeh: Coriolanus je mŕt­vy, ale jeho vnútorne silná matka Volumnia žije. Nie je čas pre inými zbraňami bojujúcu Volumniu aj v SND? Mužská márnomyseľnosť je – zdá sa – zničujúca.

    Sic.

    (mezititulky, ztučněné pasáže a kurzíva red)

    Autorka je absolventkou žurnalistiky s televíznou špecializáciou na Filozofickej fakulte Univezity Komenského v Bratislave a doktorandského štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovy v odbore slovakistika – divadelná veda. Je autorkou nieľkoľkých odborných knižných publikácií s prevahou hereckých monografií. V aktuálnej publicisticko-kritickej tvorbe sa venuje predovšetkým trom tematickým okruhom – reflexia tendencií súčasného divadla, slovenské a české divadlo v historickom kontexte a v súčasnosti a premeny hereckej tvorby. Je bývalá kandidátka výberového konania na post generálneho riaditeľa SND v decembri 2009 a bez ambícií zúčastniť sa nadchádzajúceho konkurzu.

    Převzato z časopisu Divadelního ústavu Bratislava Kødč. 9 / November 2011

    Text převzal též český informační portál o opeře, baletu a vážné hudbě Opera-plus

    (pro i-DN zpracoval hul)


    Komentáře k článku: SND aneb Slovenské poučení z krizového vývoje

    1. Pavol Cuper

      Profilový obrázek

      Vážená pani Ľubica Krénová,dôležita je vo Vašom prípade nenaplnena a neuspešná túžba viesť Snd,Váš príspevok je plný nejasností a nepresností,dopustila Ste sa trestného činu ohovárania a prirovnávania menovaného k fašstovi a gestapakovi,chováte sa ako stalisnistický normalizátor,prečítajte si dokonale správu o hospodarení za rok 2009 a za rok 2010 aj za rok 2011,zistíte,že divadlo za éry pána Šotha,malo tak kladný hospodásrsky výsledok,ako sa to za posledných 7 rokov neudialo,spomenula Ste pána Smolíka a Chudovského,zabudla Ste dodať ako si prvý z menovaných sám sebe dal vypoveď nasledne sa dal prijať do stavu a pridelil si odmenu vo výške 6.000 eur?Pán Radačovský aký mínus divadlu vyrobil rozdaním zdarma obrovského počtu vstupeniek,za ktoré boli vyplatené odmeny?Aj ked divadlo za nich zaplatene nedostalo?Ako pán Radačovský svojvolne posielal bez súhlasu vedenia úhrady do zahraničia?Škoda ktorú spôsobil divadlu viete v akej výške bola?Overte si to, potom píšte o despotovi,pomstitelovi,excentrikovi a neviem o čom,za všetkých je Vaša neschopnosť presadiť sa a ani sa nepresadíte,lebo Vaše argumenty neobstoja,maximálne sú pre znalýxh veci na smiech,kvality pána Šotha sú známe po celom svete Vaše kde ak sa smiem opýtať?

      02.05.2012 (3.09), Odpovědět, Trvalý odkaz komentáře,

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,