Divadelní noviny Aktuální vydání 4/2024

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

4/2024

ročník 33
20. 2. 2024
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • KritikLab
  • Hledat
  • Můj profil

    Divadelní noviny > Rozhovor

    Snář z továrny (No. 3)

    Režisér Marián Amsler je ve své tvorbě neustále široce rozkročen mezi Slovenskem a Českem. Mezi jeho nejvýjimečnější inscenace poslední doby patří právě Dom, který nastudoval v Divadle Andreja Bagara v Nitře. Titul vychází z Lorcova dramatu Dům Bernardy Alby, který režisér v tvůrčím týmu společně s dramatičkou Annou Saavedrou a dramaturgyní Marií Špalovou proměnil v nebývale působivou inscenaci výrazně promlouvající k atmosféře současné doby. Více nám Marián Amsler prozradí v následujícím rozhovoru.

    Dom. Foto: archiv festivalu.

    O čem je Váš Dom?

    Náš Dom má niekoľko rovín. V jednej sledujeme príbeh Lorcovej poslednej hry Dom Bernardy Alby, ktorú napísal krátko pred svojou násilnou smrťou a nikdy sa nedočkal jej uvedenia. V druhej rovine sledujeme Lorcu, zatvoreného vo väzení, kde ho španielski fašisti držali a mučili tri dni, kým ho zastrelili. A v tejto situácii si Lorca prehráva scény zo svojho života, stretnutia s osudovými mužmi, ktorí ovplyvnili jeho život a tvorbu – Salvador Dalí, Luis Buñuel či Rafael – jeden z jeho milencov. Výslednú inscenáciu teda tvorí koláž pôvodnej hry, scén z Lorcovho života, útržky z jeho poézie, či takmer neznámej surrealistickej hry Publikum, ktorú pre nás vytvorila dramatička Anna Saavedra.

    Kdo s námětem přišel?

    Nápad prišiel od dramaturgičky nitrianskeho divadla Magdalény Žiakovej, ale koncepciu s postavou Lorcu vymyslela Anna Saavedra. A potom sme ju aj spolu s druhou dramaturgičkou Marií Špalovou rozvíjali ďalej.

    Nabízíte ve své inscenaci témata, která jsou aktuální právě v této době?

    Hra hovorí o bigotnosti, o umelo vytvorených pravidlách, kde väčšinová spoločnosť určuje, ako sa majú všetci správať, čo je morálne a čo nie. V istej podobe sa aj dnes čoraz viac dostávajú k slovu náboženské inštitúcie, prenikajú do svetskej moci, majú enormný vplyv na spoločnosť a snažia sa presadiť zákony, ktoré zásadným spôsobom obmedzujú ľudská práva, prípadne sa snažia zabrániť zákonom, ktoré by vytvorili rovnaké možnosti a príležitosti pre všetkých. Podobne ako sa k moci dostával nacizmus, cítim aj teraz veľmi silné diktátorské sklony niektorých politikov vo viacerých európskych krajinách. Akoby sme si demokraciu, ktorú sme dosiahli, vôbec nevážili, nechceli ju pestovať, ale naopak – pomaly ju reštrikciami zabíjame a vraciame sa späť, do období temna.

    Vaše zpracování se asi nevyhne srovnání se slavnou inscenací Jozefa Bednárika z roku 1979. Je Váš úmysl ji překonat, nebo se jí třeba inspirovat?

    Porovnanie určite nastalo, existuje ešte zopár pamätníkov, ktorí si túto slávnu Bednárikovu inscenáciu pamätajú. Dokonca vtedajší predstaviteľka Bernardy Žofia Martišová hrá v našej inscenácii jej matku. Prekonať sme sa ju nepokúšali, tá inscenácia vznikla v inej dobe, odkazovala sa dosť jasne na komunistický režim a zatvorené hranice. My sme si museli nájsť úplne iné témy a o tých hrať. Zvolili sme radikálnu úpravu a vydali sa úplne iným smerom.

    Hudbu k inscenaci složil Ivan Acher. Ten je typický svým originální přístupem. Věděl jste od začátku, že to bude právě Acher?

    Ja s Ivanom spolupracujem pravidelne už dlhú dobu. Naviac som k spolupráci prizval aj svoju stálu choreografku Stanislavu Vlčekovú, od začiatku sme uvažovali nad tým, že inscenácia bude mať veľmi výraznú hudobnú a pohybovú zložku a tak sme k tomu od začiatku pristupovali. Myslím, že sme sa celkom vzdialili realistickému podaniu príbehu, ale používame a kombinujeme aj prvky fyzického, pohybového divadla, kde je dôraz na pohyb a gesto rovnako dôležitý ako na slovo a psychológiu. Je to akási opačná cesta k vyjadreniu emócií hry.

    Je hudba a zvuková složka v inscenaci důležitá?

    Áno, hudobná a pohybová zložka sú veľmi dôležité, rovnako ako scénografia a kostýmy, myslím, že sa nám podarilo vytvoriť veľmi kompaktné a vizuálne pôsobivé obrazy, ktoré Ivanova výrazná hudba skvelo dopĺňa.

    Jak se Vám pracovalo s ansámblem Divadla Andreje Bagara v Nitře?

    Bola to moja tretia spolupráca, nitrianskych hercov mám veľmi rád, keď tam skúšam, bývam na hereckej šatni, takže na skúšky chodím v teplákoch, s choreografkou sa začínalo spoločným rozohriatím, alebo rozcvičkou, a dosť veľa sme pracovali kontaktne, takže sme sa – myslím – zblížili naozaj aj fyzicky. Okrem toho, naša predošlá inscenácia Ľudia, miesta a veci bola naozaj veľmi dobre prijatá, takže sme sa pokúšali nadviazať na vzťah, ktorý sme si už nejako začali budovať predtým. Pre mňa je dôležité sa so súborom nejako zžiť, spoznať ich a pracovať na osobnejšej báze.

    Máte nějakou oblíbenou scénu, místo, kde by měli diváci obzvlášť zbystřit?

    Ťažko povedať, je tam veľa scén, ktoré sú moje obľúbené, hrá sa bez pauzy a celé to smeruje k záverečnej katarzii, takže treba byť pozorný po celú dobu.

    ///

    Celý snář k přečtení zde: https://bit.ly/snar03_22 


    Komentáře k článku: Snář z továrny (No. 3)

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,