Divadelní noviny Aktuální vydání 21/2018

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

21/2018

ročník 25
11. 12.–24. 12. 2018
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    Proces Kiosk (No. 3)

    Nedeľný program Kiosku odštartovalo päť tanečných choreografií študentiek a študentov VŠMU s názvom Nové tváre súčasného tanca. To najzaujímavejšie spomedzi najmladšej generácie tanečníkov vybrala tanečná teoretička Maja Hriešik.

    Žutie žuvačky vytváralo neprerušovaný flow, ktorý dodával ladnosť i samotným pohybom. FOTO ORSI VARGA

    Upútala hneď prvá performancia The One with Chewing Gum. Žutie žuvačky vytváralo neprerušovaný flow, ktorý dodával ladnosť i samotným pohybom. Boky, ruky, nohy sa naťahovali do strán rovnako ako žuvačky do výšky. V momente, keď jeden z tanečníkov náhodou svoj balančný prostriedok vypľul na zem, stratil rovnováhu a jeho telo ovládli kŕče. Triasol sa a javil abstinenčné príznaky. Na hrane medzi tancom a perfomanciou bolo sólo Be off Silvie Svitekovej, ktorá vtipne komentovala svoj pohyb a priamo oslovovala divákov. Narážala na to, ako by mala zo svojej tanečnej skúsenosti čo najviac vyťažiť a zužitkovať ju v ďalšej kariére.

    Dvojica prorokov budúcnosti sa predierala pomedzi stojacich divákov a tlmočila cez texty Lyrikových songov svoje posolstvo o novom Slovákovi. Dystopické. FOTO ORSU VARGA

    Hip-hopový happening Z/ONES sa konal na horúce nedeľné poludnie, skôr by sa však hodil do voľnejšieho nočného programu. Tvorcovia Lyrik.Tiger.Gróf(ka), za ktorými sa ukrývajú tanečníčka Soňa Ferienčíková, raper Pavol Remiaš a režisér Tomáš Procházka, napriek plnému nasadeniu síl dosiahli len vlažnú odozvu divákov. Dvojica prorokov budúcnosti sa predierala pomedzi stojacich divákov a tlmočila cez texty Lyrikových songov svoje posolstvo o novom Slovákovi. Dystopické predstavy o neznášanlivosti a netolerancii mierne zaváňali moralizovaním.

    Performeri odetí len v bielych priliehavých trenírkach pózovali v štýle gréckych sôch a skúmali ideál krásy naprieč históriou. FOTO ORSI VARGA

    Záverečným predstavením bolo dielo SOMA v choreografii Martina Talagu. Predstavenie metamorfuje pri každej príležitosti – z pôvodných troch performerov sa neustále aktualizuje počet tanečníkov, mení sa zameranie či samotné prevedenie. Aj SOMA ušitá na mieru Kiosku vznikla v rámci workshopu Tvorivý proces v praxi. Talaga našiel inšpiráciu bez pochýb vo výtvarnom umení. Performeri odetí len v bielych priliehavých trenírkach pózovali v štýle gréckych sôch a skúmali ideál krásy naprieč históriou. Od úvodnej scény, keď všetci muži sedeli na pätách so sklonenou hlavou otočení zadkom smerom k divákom, kde sme len kde-tu zazreli jemný pohyb dlane, sa SOMA skončila spektakulárnou módnou prehliadkou. Muži už viac nepredstavovali ladné postavy z klasických diel. Naopak, predviedli rôzne koncepty a prežívania mužskosti. Parodovali vidinu muža-samca ako primáta kráčajúceho s naširoko roztvorenými ramenami či zámerne ukazovali koncept zženštilého muža. Originalitu dodávala dielu najmä rôznorodosť a pestrosť účastníkov – odlišný vek či fyziognómia – od takzvaných alfa samcov cez útlych mužov narúšajúcich očakávania o mužskej sile a dominancii.

    Aby sme dokázali zrekapitulovať tohtoročný Kiosk, vráťme sa na chvíľu o deň späť. Diskusia Čas na prácu, ktorá sa konala v sobotu, totiž v mnohom načrtla myšlienky a zámery jedenásteho ročníka festivalu. Je umenie skutočne práca? Alebo poslanie bez nároku na honorár? Koľko času zostáva umelcom na tvorbu popri neustálom kolobehu vypĺňania grantových žiadostí a naháňania sa za deadlineami? Martin Bernátek spolu s Majou Hriešik, Yurim Korcom a predsedom Fondu na podporu umenia Jozefom Kovalčikom hľadali odpovede na to, za akých podmienok by bolo možné vytvoriť otvorené laboratórium či dielňu, kde bude na prácu dostatok miesta i času. Otvorili sa otázky, ako zabezpečiť umelcom kontinuitu a istotu. Kovalčik načrtol polemiku o tom, či naozaj dnes môže byť umelcom každý a následne si  na svoju kreatívnu činnosť žiadať i finančné prostriedky. Hriešik hovorila o roztrieštenom vnímaní diváka, ktorý má možnosť nahliadnuť do divadelnej kuchyne, no zároveň je vystavený nedokončeným dielam. Vďaka otvorenej štruktúre sa diváci ocitajú bližšie k tvorcom a dokážu tak oceniť a rešpektovať ich prácu. Umelci na druhej strane profitujú zo spätnej väzby a podnetných impulzov. Čo ak ale diváka mučia nedokonalosťou a neraz ho schválne nechajú v pocite hraničnej trápnosti? Ak sa na scéne nedeje takmer „nič“,  je to ten moment, po ktorom všetci túžime?

    V súvislosti s tohtoročným Kioskom spomenuli českí hostia pražský festival Bazaar, ktorý prezentuje ukážky z práve vznikajúcich produkcií. Na rozdiel od Kiosku má ale lepšie podkutý teoreticky rámec naviazaný na program. Určite nie je pohodlné a jednoduché ukazovať polovičatú prácu či prezentovať neucelený tvar. Za odvahu vydať sa každý rok na neistú a neprebádanú cestu do neznáma si zaslúži Kiosk našu vďaku. Či však work in progress a predstavenia typu „in proces“ posúvajú dramaturgickú linku festivalu vpred, ostalo otázne až sporné.

    ///

    Předchozí díly festivalových reportáží:

    Proces Kiosk (No. 1)

    Proces Kiosk (No. 2)


    Komentáře k článku: Proces Kiosk (No. 3)

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,