Divadelní noviny Aktuální vydání 13/2019

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

13/2019

ročník 28
25. 6.–2. 9. 2019
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    Proces Kiosk (No. 1)

    Kiosk – festival iného slovenského divadla a tanca, ktorý sa koná na vlakovej stanici Žilina-Záriečie, oslávil minulý rok už svoje desiate výročie. Pri tejto príležitosti úpenlivo hľadal nového, aktívneho diváka a testoval jeho hranice. Tí, čo Kiosk spoznali na vlastnej koži, vedia, že vždy má pre tých odvážnych v priehrští prekvapenia, výzvy, zrady i pasce. O tom divákov neraz presvedčil napríklad D’Epog, Lucia Kašiarová s Petrom Šavelom či Jaro Viňarský.

    Tohtoročnou témou festivalu sa stal proces. Festivalová dramaturgia sa rozhodla upriamiť pozornosť na neukončené diela otvorené pre najrôznejšie interpretácie, v ktorých je priestor i na omyl, participáciu, vybočenie z priamej cesty, návrat späť, pohyb v kruhu či plávanie po povrchu alebo do neznáma. Oceniť by sma mali nielen výsledok, ale i samotný priebeh vzniku divadelného diela, jeho tvorivý zmätok, pochybnosti aj rozpačitosť, ktoré neraz prináša.

    Možno je trochu škoda, že jedna zo stálic a hviezd festivalu. Jaro Viňarský, sa tento rok v programe neobjavuje výlučne ako performer, ale skôr z backstage (podieľal sa na tanečnej performancii YAW, v ktorej je jedinou performerkou Kristína Chmelíková). Jeho ďalšie predstavenie The Touch of the Open má ako mnoho iných v tohtoročnom programe formu work in progress.

    Viňarský vystupuje ako performatívny filozof, ktorý spoza počítača píše v angličtine náročný text o vzťahu tela a náboženstva. FOTO ORSI VARGA

    Viňarský vystupuje ako performatívny filozof, ktorý spoza počítača píše v angličtine náročný text o vzťahu tela a náboženstva, ktorý sa priamo premieta na plátno. Slová pribúdajú a následne miznú. Stlač „Delete“ a celá teória o tom, že si telom, ktoré je tvojím jediným prostriedkom na spoznanie sveta, je preč. Koncept o eucharistii, obete tela a o tele slobodnom strieda dôležitý pojem „telo politické“. Po tom, čo skupina účastníkov workshopu zapojených do projektu vytvára na scéne rôzne pohybové spojenia, sa zrazu začnú nekontrolovateľne a nedôvodnene spontánne smiať. Tvrdenie, že smiech je nákazlivý, tu vo vzťahu k divákom, ktorí so zarazením sledujú, čo sa to vlastne deje, nie úplne funguje. Joga smiechu zlyháva a veselá aktivita priamo prechádza do akcie „Beh za proces“. Účastníci workshopu spolu s ďalšími ľuďmi, ktorým nie je ľahostajné vyšetrenie rasistického útoku na troch Rómov, ktorý sa v Žiline nedávno odohral, prebehnú trasu spopred synagógy okolo polície až po poštu, kde sa samotný násilný čin stal. Kiosk hovorí stop xenofóbii a žiada rozsudok a odsúdenie!

    Každé tri minúty autori konceptu prinesú na scénu nový objekt. FOTO NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ

    Tohtoročný Kiosk prekvapil najmä posunom bližšie k výtvarnému umeniu. Za skratkou DiStO stojí konceptuálna performance Divadlo Statického Objektu spoločný projekt Matěja Smetanu, Martina Piačeka Jána Kraloviča. V priestoroch Novej synagógy sa postupne predstavilo osem objektov – výtvarných inštalácií, ktoré priamo pre festival vytvorili oslovení umelci. Každé tri minúty autori konceptu prinesú na scénu nový objekt. Stmievanie, nasvietenie a rožky a šišky umiestnené v jednej línii, motocykel, socha útleho dievčatka, sterilné a chladné kamenné valce položené jeden na druhý, pretekárske hračkárske autíčko oblepené galerijnou páskou či najväčší a najsilnejší gigant – zátišie zložené z vojenskej vesty, proteínových nádob a kôpky banánov si môžu vychutnať nerušený a koncentrovaný pohľad divákov a svojich pár minút slávy. Zvlášne spojenie galerijného zvyku premiestňovať sa od diela k dielu strieda vnímanie konkrétneho výtvoru, ktoré sa nám chce odprezentovať, vyžaduje si našu sústredenosť a očakáva reakciu. Hoci ide o neživé objekty, paradoxne po každom mini-výstupe nastane potlesk. Veď sme v divadle. V kontraste s okamihom divadelnej premenlivosti a efemérnosti, kde sa nikdy nič neopakuje dvakrát a moment v jednej chvíli vzniká i zaniká, sú tieto objekty nemenné a hmotné. Môžeme sa ich dotknúť a ich existencia je trvalá. Vzácna je však chvíľa, ktorá umožňuje ich vytiahnutie z každodennosti. Stretnutie divákovho oka a tela s týmto artefaktom môže podnietiť, tak ako to i sami autori chceli, nový typ vzájomnej interakcie.

    Tajomná atmosféra jednotlivých, neraz brutálnych príbehov vytvárala veľký potenciál pre vznik unikátneho diela.. FOTO NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ

    Predstavenie Odľahlé ostrovy, ktoré sa konalo v priestoroch dielní Bábkového divadla v priemyselno-obytnej zóne Žiliny, pripravili študenti scénografie z Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity a Divadelnej fakultyna VŠMU pod vedením Petra Mazalána. Tajomná atmosféra jednotlivých, neraz brutálnych príbehov (zabíjanie novorodencov či masová dobrovoľná smrť v oceáne, ktorú domorodci volia radšej, než by mali hladovať, keď je úroda zničená) vytvárala veľký potenciál pre vznik unikátneho diela. I tu sa samozrejme musela prejaviť nedokonalosť a nedokončenosť. Kreatívne minimalistické nápady, ako napríklad malé červené svetielka na končekoch prstov jednej z perfomeriek nakláňajúcej sa z balkóna a signalizujúcej človečiu prítomnosť na ostrove, otupovali technicky nedostatočne ozvučené nahrávky, ktoré z mobilných telefónov zdeľovali kruté i pikantné podrobnosti o živote na ostrove. Výskumné stanice, na ktoré v pravidelných intervaloch prichádzajú ženy mužov obšťastňovať, demonštrovala perfomerka vyzývavým kostýmom i hanblivo-dráždivým pohľadom. Tma, prašný vzduch v dielni či špina na zemi nás uvádzali do iného, vzdialeného a neznámeho sveta. Zaujali najmä príbehy z ostrovov, na ktoré vkročila ľudská noha, menej už tie neobývané.

    Raz kvílil, inokedy robil grimasy… FOTO SARAH MASSARDIER

    Vrcholom piatkového programu, na ktorý všetci s napätím čakali, boli maďarskí performeri zo skupiny Hodworks. Pod vedením choreografky Adrienn Hód uviedli predstavnie Solos. Trojicu Emese Cuhorka, Csaba Molnár a Imre Vass diváci mali možnosť vidieťuž na tohtoročnej Divadelnej Flóre v Olomouci a treba povedať, že mnohí boli nadšení. Jedinečný tanečný jazyk i forma performancie, v ktorej nechýbala okrem nevinnej nahoty rajskej záhrady i zo všetkých strán urážaná Eva ako synonymum útlaku žien. Útly tanečník Csaba Molnár v obtiahnutých šortkách a ručne vyšívanom tielku s ľudovým motívom sa doslova skrúcal v emočne vypätých situáciách. Raz kvílil, inokedy robil grimasy a neposlušne divákom kradol spod stoličiek osobné veci. Na druhej strane vystupoval ako akýsi stand- up zabávač a komentátor, ktorý bezprostredne reagoval na dianie na scéne. Mnohovrstevnatá inscenácia o rôznych podobách identity, hľadaní pravdy i úprimnosti v umení vynikala svojou silnou expresivitou a apelovala na myseľ i telá divákov.

    ///

    Ostatní festivalových reportáží:

    Proces Kiosk (No. 2)

    Proces Kiosk (No. 3)


    Komentáře k článku: Proces Kiosk (No. 1)

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,