Divadelní noviny Aktuální vydání 11/2020

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

11/2020

ročník 29
26. 5.–8. 6. 2020
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    Malá inventura 2020 (No. 3)

    Aj v paneláku môže byť hravo

    Variáciu motívov každodenného života v paneláku prinášajú divadelné zoskupenia MIR.theatrePlata Company v spoločnej zvukovo-výtvarnej inscenácii Prefaby. Autor konceptu a režisér Dominik Migač v spolupráci s dramaturgom Jakubom Maksymovom volia úsporné výrazové prostriedky. Základným scénickým materiálom sú časti betónu umiestnené na stole, s ktorými Dominik Migač manipuluje priamo počas inscenácie. Rozložením jednotlivých kúskov po stole vytvára sídliskový priestor, umocnený zvukmi štekajúceho psa a klopkaním topánok po chodníku. Spojením jednotlivých betónových častí do výšky vzniká panelový dom, no a pretočením týchto kúskov nahliadneme do miniatúrnych bytov troch susedov. V tejto súvislosti považujem za dôležité vyzdvihnúť prácu s detailom, keďže Dominik Migač vytvoril miniatúrne izby troch susedských bytov, ktoré fascinujú svojou prepracovanosťou. Ilúziu bývania v panelovom dome vytvára Migač aj prostredníctvom svetelných zmien a zvukov z nahrávky. Spomeňme napríklad miniatúrne kuchynské stoličky, ktoré sa začnú triasť vplyvom hlasnej rockovej hudby z vedľajšieho bytu. Rýchlym striedaním svetiel a zvukov (mrmlanie, smiech, krik, dupot, rozbitie okna a pod.) vytvára Dominik Migač atmosféru zhonu v troch bytoch – sused sa snaží upokojiť štekajúceho psa, susedka očakáva návštevu priateľa, no a sused z pravej strany ju znervózňuje hlasnou hudbou, ktorou sa motivuje počas cvičenia. Na jednotlivé betónové kúsky sa premieta aj video sídliska a šťastných ľudí z čias socializmu, čím režisér poukazuje na ich sen o modernom bývaní v panelovom dome. Súčasťou autorskej inscenácie sú aj malé obrázky s typickými domácimi zariadeniami (váha, bielizeň a pod.), ktoré Migač premieta na okná panelového domčeka.

    Dominik Migač v inscenaci Prefaby. Foto: archiv redakce.

    Prefaby sú krehkým ponorom do sveta ľudí žijúcich v paneláku – paradoxne, bez ich hmatateľnej prítomnosti. Nesmierne sugestívny autorský projekt je výborným príkladom dômyselnej práce s detailom a tiež vyvoláva emócie jednoduchými, no o to nevšednejšími výrazovými prostriedkami (kúsky betónu, diapozitívy, miniatúry). Na záver by som ešte rada spomenula drevenú masku, ktorú má na sebe Dominik Migač počas celého predstavenia. Poukazuje na jednotvárnosť človeka, respektíve na to, ako ho môžu vnímať ostatní susedia v paneláku – obyčajne. Maska je však okrem toho materiálu zaujímavá aj vyrezávaným otvorom pre oči. Detail. No nespočíva práve v ňom čaro okamihu? Života?

    Telo v galérii, galéria v tele

    Performancie Faunus SOMA sa zaoberajú fenoménom ľudského tela. Na rozdiel od prvej performancie Faunus, ktorej dominuje vzťah človek – príroda, tak v druhej sa do popredia dostáva spôsob, akým je nazerané na telo v priebehu storočí.

    Faunus a SOMA. Foto: archiv festivalu.

    Faunus možno označiť za výsostne impresionisticky ladenú performanciu – Talaga prichádza na scénu zašpinený čiernou farbou, skúma konáre stromov, pomaly sa nimi preplieta, hladká machový koberec. Ostražitosťou a odleskom v očiach pripomína divocha, no v okamihu napnutia nôh, vyrovnania tela a prekríženia rúk pripomína ladnú srnku. Prostredie prírody umocňuje aj dymová clona, ktorá sa podieľa na tajomnej lesnej atmosfére. Klavírna hudba Claudea Debussyho umocňuje impresionistický dojem, vychutnanie si prítomného okamihu a spojenie človeka s prírodou. Obzvlášť pôsobivá je Talagova hra na píšťale – performer ide až za hranicu svojich dychových možností, zo státia prechádza plynule do ľahu a do rytmu si pomáha plieskaním stehna o podlahu.

    Koncept performancie SOMA možno označiť aj ako „rýchlokurz“ dejinami umenia. Na scéne je prítomných deväť nahých performerov, ktorí zrodenie človeka realizujú skrčením tiel, postupným vynáraním rúk a objavovaním telesných partií. Na základe ich póz si divák môže zopakovať dejiny umenia. Performeri napodobňujú vzpriamené, stojace figúry atlétov s napnutými svalmi a ženy nechávajú s hrdosťou vystavovať svoje telá, čo je príznačné pre antické Grécko. „Rozpohybované“ sochy a „živé“ maľby však nevystupujú osamote – vzájomnou spoluprácou napríklad vytvárajú perokresbu Vitruviánsky muž od Leonarda da Vinci, ktorá pôsobí dynamickým dojmom vďaka dvom rozličným polohám muža na kresbe (renesancia). Nie sú to však len telá a pózy performerov, ale aj ich výrazy v tvárach, vďaka ktorým sa divák jednoduchšie zorientuje na „výstave“ dejín umenia (obdivné pohľady striedané s húževnatosťou, utrpením, sebavedomím, uvoľnenosťou).

    V tejto súvislosti považujem za dôležité uviesť, že obidve performancie Martina Talagu sa konali v priestoroch Korza Národnej galérie – Veletržného paláca v Prahe, vďaka čomu sa stali rovnocennými „živými“ partnermi pre zbierky umenia z 19., 20. a 21. storočia na horných poschodiach.

    Ženy z hlíny. Foto: archiv redakce.

    Ženy z hliny

    Súbor Nova Dance vo svojej tanečnej inscenácii Ženy z hlíny zameriava pozornosť na nebojácnosť a odhodlanie ženy. Choreografia Evy Urbanovej upriamuje pozornosť na to, že dospelá osoba tohto pohlavia dokáže zvládnuť čokoľvek a zo žiadneho boja neodchádza porazená. To implikuje už úvodný obraz, počas ktorého Francesca Amante zvádza svojimi divokými pohybmi, podporenými agresívnou hudbou. Keď spod čierneho linolea vytiahne dve ženy (Eva Urbanová, Sara Angelucci), začnú s objavovaním svojich častí tela. Vyjadrujú ich trhanými a spomalenými pohybmi. Tie sa postupne menia na vzájomné hanblivé dotyky. Počiatočná spolupatričnosť sa neskôr mení na súťaživosť, ktorá je prerušená násilným unesením. To tanečníčky vyjadria prostredníctvom násilného spojenia rúk a nôh, čím evokujú silné povrazy. Bojovnosť a odhodlanie sa stávajú kľúčovými slovami choreografie Evy Urbanovej. Krehkosť vyjadrí tanečníčka Francesca Amante schúlením na bielom linoleu. Ide o vyjadrenie vnútorného zápasu? Alebo má strach z toho, že by ju mohli nahradiť? Môžu byť dve tanečníčky vyjadrením jej svedomia? Interpretačne otvorená inscenácie nabáda k viacerým otázkam, no určite by bolo zaujímavé, keby sa v tanečných duetách objavilo viac krehkosti a nehy. Veď aj to predsa tvorí ženu.

    ///

    Další reportáže z festivalu Malá inventura naleznete zde.

    ///


    Komentáře k článku: Malá inventura 2020 (No. 3)

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,