Divadelní noviny Aktuální vydání 19/2019

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

19/2019

ročník 28
12. 11.–25. 11. 2019
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    Život nestačí, řekl motýl

    Nitra, mesto na západe Slovenska, sa mnohým divadelníkom spája s rovnomenným divadelným festivalom, ktorý tento rok oslávil 28 rokov. Na rozdiel od festivalu Nová dráma (Bratislava), ktorý prináša inscenácie súčasných textov alebo adaptácií, či festivalu Dotyky a spojenia (Martin), ktorý by mal byť prehliadkou toho najzaujímavejšieho, čo sa na slovenských javiskách ,,urodilo“, je Divadelná Nitra koncipovaná tematicky.

    Tento rok boli hlavnou témou festivalu Podoby slobody/Faces of freedom. V hlavnom programe (27. 9 – 1. 10. 2019) sa predstavili súbory z Českej republiky, Poľska, Ruska, Maďarska, Nemecka a – samozrejme – Slovenskej republiky. Žánrová ponuka festivalu bola výnimočne pestrá – diváci mohli vzhliadnuť hororovú operu, poľskú komédiu o psovi, performatívnu spoločenskú hru o bezdomovstve, ruskú komédiu s prvkami absurdity, performatívnu esej o nemeckom telocviku, bábkové predstavenie o rôznych podobách stien, antickú tragédiu  a pod. V každom predstavení, či už zo slovenského alebo zahraničného festivalového programu, vystúpili do popredia rôzne druhy slobody, ktoré sa vzájomne prelínali a ovplyvňovali. Zo vzhliadnutých predstavení som sa rozhodla venovať priestor tým, ktoré boli pre mňa z hľadiska obsahu a formy výborným príkladom k uvažovaniu nad hranicami (ne)slobody.

    Keď je žena pripravená o slobodu

    V otváracom predstavení Sternenhoch (Opera Národného divadla – Nová scéna, Praha) sme sa stali svedkami toho, ako to vyzerá, keď je žena pripravená o slobodu. Režisér Michal Dočekal vychádzal z romaneta českého filozofa, výtvarníka a spisovateľa Ladislava Klímu Utrpenie kniežaťa Sternenehocha.

    Pre román z roku 1928 je príznačné balansovanie stavov na hranici normálnosti a šialenstva, čo sa pretavilo aj do opernej podoby. Režisér Dočekal a skladateľ Ivan Acher vytvorili hororovú operu v jazyku esperanto, v ktorej je vzťah dvoch ľudí démonický a vznešený zároveň (Tvář hanebně bledá, Jak sladká bolest…). Živelnosť a grotesknosť je prítomná nielen v textovej rovine, ale aj vo vizuálnej, vďaka čomu pripomína opera hororový muzikál (mŕtvolne nalíčené tváre spevákov s čiernymi tieňmi pod očami, krkolomnosť fyzických prejavov striedaná s mechanickými pohybmi). Obmedzenie slobody sa prejavuje aj v scénickom riešení tejto súčasnej opery – javisku dominuje stena zložená z lichobežníkových a mozaikových útvarov,  ktoré ohraničujú priestor javiska. Minimálne množstvo scénických prostriedkov (stena, chladnička, vaňa…) v kontraste s farebnými prvkami na tmavých kostýmoch umožňuje spevákom vyplniť scénický priestor vysokou mierou štylizácie. Postmoderná opera Sternenhoch poukazuje na odvrátenú stranu slobody, kedy v uväznenom tele rastie vôľa pomstiť sa.

    Absurdná komédia o získaní a strate slobody

    Dokumentárne divadlo teatr.doc z Moskvy reaguje prostredníctvom svojich inscenácií na súčasný stav krajiny. K základným princípom ich tvorby patrí práca s textom a hercom. Ostatné inscenačné zložky – scénografia, zvuk a kostýmy idú do úzadia. Inak to nebolo ani v aktuálnej inscenácii, absurdnej komédii Človek z Podoľska v réžii Michaila Ungarova (a v spoluréžii Igora Stama).

    Hlavnou postavou je Nikolaj, obyčajný človek z malého mesta Podoľsk, ktorý sa bez vysvetlenia dostáva na policajnú stanicu. Policajti ho začnú vypočúvať s dobrým zámerom – chcú v ňom prebudiť záujem o okolie a vypestovať v ňom cit pre krásy života. Komédia s prvkami absurdného humoru predstavuje z hľadiska ruského kontextu isté nóvum. Policajti tu vystupujú ako mimoriadne vzdelaní ľudia, ktorí sa orientujú v americkej filozofii, popkultúre a hudbe. Na druhej strane však reprezentujú psychologickú formu násilia – Nikolaja nútia spievať národnú hymnu, dávajú mu nezmyselné tanečné povely a spochybňujú jeho vlastné myslenie. Nielen Nikolaj sa však stáva subjektom manipulácie. Dôležitú úlohu zohráva priestor Štúdia Tatra v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre – herci vchádzajú a vychádzajú zo zadných strán, vďaka čomu majú diváci pocit, že sa stávajú súčasťou vypočúvania Nikolaja. Mnohé repliky policajtov a policajtky mierené do publika zvýrazňujú poníženie hlavnej postavy z jeho stereotypného života.Okrem precízne napísaného textu je dôležitosťou súčasťou inscenácie herectvo. Policajt v hereckej kreácii Igora Stama prejavuje rozhodnosť a sebavedomie, pričom si uvedomuje, akým spôsobom Nikolaja zneistí a rozohrá v ňom kolotoč nepochopiteľných otázok. Svetlana Amerikanceva stvárňujúca policajtku reprezentuje koketnú, no zároveň citlivú a oddanú ženu, ktorá neznáša akékoľvek formy násilia a nestrpí neposlušnosť. Paradox spočíva v tom, že ide o otvorenú a zatvorenú formu inscenácie súčasne – herci mnohé z replík adresujú do hľadiska, no nevyžadujú interakciu. Môžeme hovoriť o abstraktnej forme násilia, ktorá síce v závere vyúsťuje (čiastočne) v Nikolajov prospech, no cena, akú zaplatí, je až príliš vysoká. Je možné niekomu vziať slobodu a potom mu ju vrátiť? Bez toho, aby prešiel zmenou?

    (Ne)sloboda vyjadrená prostredníctvom stien

    Inscenačný tím Bratislavského bábkového divadla na čele s režisérkou Katarínou Aulitisovou vychádzal pri tvorbe inscenácie Príbehy stien z poviedkovej knihy 1989. Příběhy zdí zostavovateľa Michaela Reynoldsa. Ten v nich poukazuje na to, že pokým sa obklopíme labyrintom stien, skladajúcich sa z iného vierovyznania, farby pleti či kultúry, nenájdeme kľúč k ľudskému porozumeniu. Tvorcovia inscenácie si takýmto spôsobom zároveň pripomenuli 50. výročie od okupácie Československa roku 1968.

    Vytváranie stien, či už tých hmotných, alebo abstraktných, môže plodiť v človeku strach, úzkosť, ba až nenávisť. S tým súvisí aj základný scénografický koncept Markéty Plachej, pozostávajúci z nízkych drevených stoličiek. Prostredníctvom nich vytvárajú herci nielen steny, ale aj uzatvorený priestor pripomínajúci väzenie.

    Režisérka Katarína Aulitisová vybrala päť poviedok a celú inscenáciu prepojila s príbehom o chlapcovi, ktorého rodičia sa rozvádzajú. Vzniká tak viacnásobný múr – medzi matkou a otcom a tiež medzi rodičmi a synom.

    Inscenačný tím otvára priestor pre rôzne spoločenské otázky: Kto definuje moju inakosť? Čo znamená byť slobodným? Z čoho máme najväčší strach? A môžu nás steny, múry naozaj ochrániť pred nebezpečenstvom, pred nami samotnými?

    Herecký súbor je mimoriadne zohraný a nielen vďaka aktívnej interakcii s javiskovými objektmi sa zásadným spôsobom podieľa na dynamike inscenácie. Ďalším dôležitým rysom inscenácie je aj jej vizuálne stvárnenie – využívajú sa rôzne druhy bábok (marionety v inscenovaných poviedkach o vojakovi a strážcovi hraníc, manekýn v úvode a závere inscenácie) a práca s objektmi (stoličky v podobe stien, masky) či výtvarnými metaforami (padanie snehu). Inscenácia určená pre publikum od deviatich rokov je vizuálne pútavá a prináša so sebou vážnu tému o vytváraní strachu a jeho následnom prekonávaní. Režisérka Katarína Aulitisová spolu s tvorivým tímom prinášajú mimoriadne pozoruhodnú inscenáciu, ktorá prináša slobodné cestovanie vo vlastnej fantázii.

    Prečo sa oplatí bojovať o slobodu?

    Inscenácia Hlava XXII Divadla Andreja Bagara v Nitre vznikla v monotematickej sezóne Muži bez hraníc. Rovnomenný satirický román Josepha Hellera je mimoriadne zaujímavým dielom, keďže autor kritizuje predpisy spojené s armádnou byrokraciou a spracúva svoje zážitky z 2. svetovej vojny. Hlavnou postavou románu je vojak Yossarian, ktorý má jedinú túžbu, a to opustiť prostredie vojny. Stretáva sa však s nepochopením ostatných, ktorí ho považujú za blázna kvôli záchrane vlastného života.

    Režisér Ján Luterán spolu s dramaturgom Mirom Dachom neriešia len základnú okolnosť vojny, ale poukazujú tiež na každodennú absurdnosť, ktorú zažívame ako bežní občania (napr. naša vojna s nekompetentnými a mocnými ľuďmi, ktorí majú právo o nás rozhodovať). Bludný kruh, z ktorého človek len ťažko vyjde, sa realizuje aj prostredníctvom scénického konceptu (Michal Lošonský) v divadelnom štúdiu: príkazy a predpisy, ktorými sa musia všetci riadiť, visia (doslova, prostredníctvom zmenšených pečiatok na povrázkoch) nad hercami a divákmi. Pripomínajú im tak nemožnosť konať podľa vlastného uváženia. Do inscenácie je zapojená aj horná časť štúdia, ktorá reprezentuje kancelárie majora či plukovníka, čím sa posilňuje byrokratický rozmer. Živá hudba, ktorú vytvárajú herci priamo na javisku prostredníctvom vzduchových rúr a búchania bubnov, vytvára masovú atmosféru vojny.

    Eva Kleinová prostredníctvom kostýmov neakcentuje motív vojny (v inscenácii nevidíme typické uniforme tmavozelenej farby), vďaka čomu poukazuje na nadčasovosť témy (boj so systémom, byrokracia, hľadanie slobody, spochybňovanie zdravého uvažovania). Civilné herectvo hlavného protagonistu, hosťujúceho herca Divadla Andreja Bagara v Nitre Daniela Ratimorského prináša do inscenácie potrebnú dravosť a energickosť. Pracuje s presnými gestami a širokou škálou mimiky. Inscenácia nitrianskej Hlavy XXII pripomína vojnové leporelo – nemožno hovoriť o klasickej dramatickej štruktúre, keďže obraz strieda obraz. Inscenácia poukazuje na to, aká vzácna a dôležitá je sloboda a že sa o ňu oplatí bojovať aj napriek nepochopeniu zo strany ostatných.

    Tohtoročná Divadelná Nitra prostredníctvom vybraných inscenácií podnietila uvažovanie nad tým, čo v súčasnosti znamená sloboda v umeleckom vyjadrení, slove, tele a aké krehké sú jej hranice. Žijeme v krajine, v ktorej sme museli bojovať o slobodu, a práve vďaka tomu dnes mnohí z nás vedia oceniť to, čo toto čarovné slovíčko znamená. Žiaľ, niektorí si význam tohto slova neuvedomujú, a tak padajú do spletitých ciest konšpiračných teórií a fake news, kvôli ktorým sa ich vedomie zatieňuje a predsudky sa stávajú živnou pôdou ich mozgových pochodov. Festivalové inscenácie Divadelnej Nitry otvorili široký priestor pre diskusie a podnietili úvahy týkajúce sa aktuálnej spoločenskej situácie. Zároveň poukázali na to, aké dôležité je vážiť si slobodu a čo sa stane, ak s ňou bude človek zaobchádzať ako s niečím bezcenným. Veď aj dánsky rozprávkar Hans Christian Andersen napísal: Život nestačí, povedal motýľ. Treba k nemu slnečný jas, slobodu a malý kvietok.

    ///

    O letošní 28. Divadelní Nitře najdete dva další texty v Divadelních novinách 18/2019, které vycházejí v úterý 29. října.

    Více o festivalu Divadelná Nitra na i-DN:

    Divadelní Nitra


    Komentáře k článku: Život nestačí, řekl motýl

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,