Divadelní noviny Aktuální vydání 4/2020

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

4/2020

ročník 28
18. 2.–2. 3. 2020
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    Tanec/experiment/umenie

    Divadlo Štúdio tanca v Banskej Bystrici realizuje od septembra 2011 projekt pod názvom tanec/experiment/umenie. S tým úzko súvisí aj tematické zameranie banskobystrického štúdia, orientujúce sa na tanec, telesnosť a pohyb. Tieto základné vyjadrovacie prostriedky nájdeme nielen v ich tanečných predstaveniach, ale aj v hudobných koncertoch, umeleckých workshopoch a výtvarných dielach, ktoré realizujú.  V roku 2018 pribudla do repertoáru banskobystrického Divadla Štúdia tanca autorská inscenácia pod názvom 3×20. Jej špecifikum spočívalo v tom, že ju vytvorili mužskí choreografi. O rok neskôr sa autorský projekt dočkal svojho pokračovania – tento krát sa umeleckej výpovede chopili ženské choreografky a tanečníčky Martina Hajdyla Lacová, Lívia Méndez Marín Balážová a Zuna Vesan Kozánková. Ktoré témy dominujú v ich choreografiách? A aké výrazové prostriedky sa rozhodli zvoliť?

    https://www.facebook.com/1741562396059979/videos/1434132353389717/

    SQUAT

    Rýchly pohyb lode na plytkej vode spôsobuje zníženie svetlej výšky pod vodou. To je jeden z výkladov anglického slova „squat“, s ktorým úzko súvisia aj ďalšie, ako napríklad čupenie, skrčenie, robenie drepov. Práve v takomto telesnom úkone sa realizuje pohybová choreografia Squat. Päť tanečníkov v čiernych úboroch sa nachádza vo vymedzenom, obdĺžnikovom priestore, v ktorom skúmajú svoje pohybové možnosti. Práve skrčenie dolnej časti tela sa stáva najväčšou prekážkou, v dôsledku čoho sleduje divák ich fyzické nasadenie. Choreografia Martiny Hajdyly Lacovej pripomína pokojnú loď – na začiatku vidíme tanečníkov v „drepovom“ objatí. Pološero, z ktorého vystupujú ich obrysy tiel, v kombinácii s hudbou, ktorá pripomína kvapkanie vody na podlahu, navodzuje tajomnú atmosféru podmorského oceána. Môžeme to interpretovať aj ako začiatok nočnej hodiny – v tomto prípade sa nám naskytá istá podobnosť s tanečnou inscenáciou Noc portugalského zoskupenia Circolando, s ktorým sa mal možnosť oboznámiť divák počas Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra v roku 2018.

    Zatiaľ, čo portugalskí performeri využívajú akčné, dynamické pohyby, zosobňujúce noc ako ideálne miesto pre vyplavenie vášne, ožitie nočných démonov, tak banskobystrické Štúdio tanca zvolilo úspornejšie výrazové prostriedky a diváka neatakuje divokými pohybmi tiel, ktoré by v závere vyústili do diskotéky (ako to bolo v prípade portugalského zoskupenia). Napriek týmto rozdielom však z oboch choreografií vycítiť rovnaké emócie = ostražitosť a prekonávanie strachu v prostredí tajomnej a nepredvídateľnej noci.

    Martina Hajdyla Lacová kreuje choreografiu ako pokojnú loď s nárazmi vĺn, ktorú tanečníci realizujú prostredníctvom rýchlejšieho pohybovania v polodrepoch. Pripomínajú neskrotné vlny – každý z nich naráža do inej časti vymedzeného priestoru. Modré svietenie v súčinnosti s rytmickou hudbou, pripomínajúcou búchanie paličky o stôl, poukazuje na to, že noc je miestom, kde sú dovolené priestory pre vzájomné experimenty v podrepe a s tým súvisiace skúmanie tiel.

    Obzvlášť zaujímavú funkciu plnia biele pokrývky na tvárach, ktoré si tanečníci nasadia vo chvíli, keď sú chrbtom k divákom. S tým úzko súvisí aj vypúšťanie malých pohybujúcich sa klobúkov so svietiacimi očkami v priestore. Choreografka tak posilňuje tému straty identity a zvýrazňuje, akým spôsobom nás môžu kontrolovať digitálne technológie. Ich postupné kĺzanie po priestore a následné vypnutie môžeme vnímať ako boj jednotlivca s umelým, digitálnym svetom. Choreografka tak poukazuje na to, že nech by boli technológie akokoľvek malé a rýchle, človek by bol oproti nim vždy  v  prevahe, pretože dokáže myslieť, cítiť a predovšetkým vyjadriť telom svoje emócie.

    Lívia Méndez Marín Balážová a Zebastián Méndez Marín: Multipartnering – nekonečné synapsie. Foto: archiv redakce.

    ACT/ČIN

    Na rozdiel od predošlej choreografie, ktorá evokuje pokojné nárazy vĺn na morský breh, sa choreografka Lívia Méndez Marín Balážová uberá cestou výraznej agresivity a akcie. Prostredníctvom choreografie Act/Čin reaguje na potlačenie jednej zo základných ľudských hodnôt – slobody. Choreografiu môžeme rozdeliť do troch častí, pričom v každej z nich nájdeme inú variáciu na osobnú voľnosť a smrť.

    Prvej časti choreografie dominuje mladé dievča, ktoré sa chce dostať na javisko. Ostatní tanečníci sa ju snažia držať stranou. Choreografka pracuje s priestorom hľadiska – dievča prechádza pomedzi divákov a ostatní tanečníci na nich apelujú, aby ju zadržali. Štyria tanečníci sú vo výraznej prevahe voči mladému dievčaťu a postupne zvyšujú agresivitu – hádžu ju do kúta, prehadzujú si jej telo. Rôzne deformácie tváre, ktoré dievča vytvára prostredníctvom očí a úst, a s tým súvisiace potlačené výkriky a nemožnosť vyjadriť sa, vyústia až do smrti.

    Druhú časť stavia Lívia Méndez Marín Balážová na dvojici mužov sediacich oproti sebe. Stôl, ktorý ich rozdeľuje, sa zároveň stáva hlavným scénografickým prostriedkom k vyjadreniu túžby po vlastnom priestore. Je povšimnutiahodné, že choreografka v tomto prípade nestavila na výraznú fyzickú akciu, ale ich boj o priestor vyjadrila prostredníctvom pohybmi rúk. Muži najprv prekladajú dlane na stole, snažia sa prostredníctvom nich narušiť priestor toho druhého, až to vyvrcholí v úderoch na tvári. Postupná dynamika útoku, ktorá vyústi v smrť toho druhého, poukazuje na agresivitu človeka, ktorý nemá ambíciu brániť sa verbálnym spôsobom.

    S tým úzko súvisí aj záverečná časť choreografie, ktorej dominuje smrť. Postupné ožívanie mŕtvych realizujú tanečníci prostredníctvom deformovaných pohybov a výraznej mimiky. Ich „nemŕtvosť“ choreografka zvýrazňuje pohybovaním v hornej časti hľadiska, čím kumuluje napätie a z toho prameniace negatívne prežívanie. To je umocnené zapájaním publika do javiskovej akcie (výstrely z pištole a následné padanie na zem). Práve kumulovanie násilia a následné vytváranie napätej, negatívnej atmosféry vytvára v divákovi nepríjemný pocit, hraničiaci s túžbou opustiť sálu.

    WOMAN SPACES

    Hlavnou témou choreografie Zuny Vesan Kozánkovej pod názvom Woman Spaces je človek ako súčasť vesmíru. Zároveň ide o poukázanie na to, že ľudská individualita je pevnou a neoddeliteľnou súčasťou vesmíru, čo je umocnené videoprojekciou kozmu. Šesť tanečníkov v bielych úboroch pripomína hviezdy – svojimi pomalými a jemnými pohybmi evokujú čiastočky atómu. Pripomínajú krehkosť vesmíru, ktorý je pre nás nedosiahnuteľný. Zaujímavým spôsobom pristupuje choreografka k vyjadreniu slobody: tanečníci ležia na zemi a prostredníctvom vystierania nôh a následného padania, umocneného vyzváňaním zvonca, evokujú kolobeh života. Z choreografie zaujme aj pohyb slnka okolo vlastnej osi, ktorý tanečníci realizujú prostredníctvom behania v kruhu. Skupinová choreografia v sebe nesie, na rozdiel od predošlej, pozitívne emóciu: rytmickými pohybmi rúk a nôh oslavujú tanečníci zrod života a zároveň aj svoje miesto vo vesmíre.

    Prínos inscenácie 3×20 ženy spočíva v spojení troch odlišných ženských poetík. Prostredníctvom choreografií reagujú nielen na aktuálne dianie v spoločnosti, ale aj na to, čomu všetkému musia čeliť ľudia v 21. storočí (prevaha digitalizácie, potlačenie slobody, obmedzovanie osobného priestoru, fyzický útok prevažujúci nad verbálnou akciou, krehkosť ľudskej individuality a pod.). Martina Hajdyla Lacová v choreografii Sqaut prostredníctvom pomalých, jemných pohybov vytvára kontrast s rýchlo sa kĺžucimi klobúkmi. Choreografka tak posilňuje tému straty identity a zvýrazňuje, akým spôsobom nás môžu kontrolovať digitálne technológie. Z choreografie zároveň vyplýva to, že človek bude proti nim vždy  v silnejšej prevahe, pretože dokáže myslieť, cítiť a predovšetkým vyjadriť telom svoje emócie. Choreografka Lívia Méndez Marín Balážová sa v Act/Čin uberá cestou výraznej agresivity a akcie. Prostredníctvom choreografie reaguje na potlačenie jednej zo základných ľudských hodnôt – slobody. Avšak, práve kumulovanie násilia a následné vytváranie napätej, negatívnej atmosféry vytvára v divákovi nepríjemný pocit, hraničiaci s túžbou opustiť sálu. Zuna Vesan Kozánková prostredníctvom choreografie Woman Spaces taktiež spracúva tému slobody, no na rozdiel od Act/Činu ju vyjadruje prostredníctvom krehkosti, jemných pohybov, čím vytvára sugestívnu atmosféru a poukazuje tak na tesnú zviazanosť človeka s vesmírom. Zároveň vyzdvihuje človeka ako výnimočnú bytosť, pre ktorú je sloboda to najcennejšie a najdôležitejšie v živote.

    ///

    SPACES

    Choreografia: Zuna Kozánková

    Hudba: Maok

    Video: Mária Judová

     

    SQUAT

    Choreografia: Martina Hajdyla Lacová

    Hudba: Ivo Sedláček

    Scénografia: Zuzana Sceranková

     

    ČIN

    Choreografia: Lívia Mendéz Marin Balážová

    Hudba: Martin Polák


    Komentáře k článku: Tanec/experiment/umenie

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,