Divadelní noviny Aktuální vydání 17/2018

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

17/2018

ročník 25
16. 10.–29. 10. 2018
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    Proces Kiosk (No. 2)

    Môj druhý festivalový deň na Kiosku poznačila jemná frustrácia z až prílišnej otvorenosti jednotlivých tvarov a vákuum, ktoré pritom vznikalo. Ak totiž nastane taká vzácna chvíľa a pri príležitosti divadelného predstavenia sa stretne väčšia skupina ľudí, nie je tak trochu na škodu, ak táto šanca prežiť spoločný okamih uviazne v čiernej diere prázdnoty a ničoty?

    Narážam na performanciu Zuzany Žabkovej …and I want to remember all your shapes. Podľa noticky z programového bulletinu mala trojica tripperov a sitterov (Laura Eva Meuris, René Alejandro Huari Mateus a Zuzana Žabková) predstavovať vzťah liečiteľky a feťáka. Počas nikdy nekončiaceho úvodu bolo jediným konaním na scéne posedávanie aktérov na zemi v strede kruhu okolesenom divákmi v úplnej tme, kde ste si ledva dovideli na koniec nosa. Opatrne sa presúvali a našľapovali na biele hárky papiera porozkladané naprieč javiskom. Sledovali sme len obrysy postáv, ich miniatúrne pohyby (nehybné telo, nad ktorým niekto bdie, kontroluje jeho životné funkcie a usiluje sa o jeho záchranu) či momenty súdržnosti, keď sa náhodnými dotykmi primkýnali jeden k druhému. Tento drogový výlet a snaha o akési magické praktiky ale žiaľ neviedli odnikiaľ nikam. Zlom nastal snáď len vo chvíli, keď sa na hracej ploche z ničoho nič objavilo malé mača a prebudilo zaspávajúcich divákov.

    Performatívna prednáška na tému Telo v kontexte tanečnej performancie Yuriho Korca s názvom Sólo nielen pre jedno telo sa pohrávala s reakciami divákov a ironizovala vážny akademický kontext (tanečník-lektor zámerne napríklad predlžoval niektoré slabiky a humorným spôsobom úmyselne zdôrazňoval dôležitosť daných pojmov). Korec nechal do striktne odborného textu v plnej miere preniknúť i vtip a paródiu. Jeho rečnícky pult visel zo stropu a hojdal sa, pričom on sa spolu s ním kýval vpred a vzad. Po čase zo seba zvliekol i oblečenie a odetý len v spodnom prádle naďalej vysvetľoval zložité teoretické definície: Divák ako samostatný subjekt vníma telo performeravýlučne ako objekt. Tanečník je ale sám pre seba prirodzene subjektom, no zároveň si uvedomuje, že divák naňho nazerá skôrako na objekt. Je teda subjektom i objektom súčasne. Záverečná situácia vyústila do prepojenia javiska s hľadiskom. Tvorcovia vymysleli jednoduchý, až banálny nápad – polovici divákov rozdali vajíčka. Náprotivná, ochudobnená strana čakala, čo sa bude diať. A skutočne, prišlo i na hádzanie vajíčok. Dialo sa to však organizovane: Nadviažte s niekým očný kontakt a začnite sa pohybovať smerom k sebe, zneli inštrukcie Yuriho Korca. Potom si diváci medzi sebou vymenili vajíčko ako znak akéhosi spojujúceho rituálu. Šťastné úsmevy na tvárach. Naozaj nám stačí takáto triviálna hra? Je to vrchol našej vzájomnej komunikácie a možnosti priblížiť sa jeden k druhému? Nejde o tak trochu vyprázdnené gesto?

    Pozoruhodný bol tanečno-hudobný duet Geste-action, ktorý vytvorila Zdeňka Brungot Svíteková spolu s Emanuelom Palumbom. FOTO ORSI VARGA

    V sobotu sa okrem miestami frustrujúcich performancií, ktorých zmysel, či aspoň oddôvodnenie bolo ťažké uhádnuť, konali i dva kratšie ucelené predstavenia (napriek festivalovému zameraniu sa na work in progress). Prvým bol pozoruhodný tanečno-hudobný duet Geste-action, ktorý vytvorila Zdeňka Brungot Svíteková spolu s Emanuelom Palumbom. Ten jej pohyby sprevádzal na saxofóne a sprostredkovával jej najrôznejšie impulzy na predvedenie vizuálne pôsobivej, no emočne chladnej pohybovej abecedy. Miešali sa jazyky, slová vo francúzštine či slovenčine udávali priestor pre rozvíjanie fantázie a znakového registra tanečníčky.

    Pomerne čistý tvar vytvorila trojica Soňa Ferienčíková, Mária Júdová a Alexandra Timpau v diele Everywhen. FOTO NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ

    Pomerne čistý tvar, ktorý bol na Kiosku tento rok skôr ojedinelým zjavom, vytvorila trojica Soňa Ferienčíková, Mária Júdová a Alexandra Timpau v diele Everywhen. Pomocou dlhej sukne kreovala Ferienčíková obrovské vlny a roztáčala koleso dejín. Viedla aktívny dialóg s animáciami fotografií na plátne. Rotovala naprieč javiskom, krúžila okolo nebezpečenstva opakovania sa dejín. Zväčšené fotografie hajlujúcich detí či matka s bábätkom v náručí umocňovali vyznenie jednotlivých obrazov.

    Orchestr Berg: Poème Symphonique For 100 Metronomes. FOTO ORSI VARGA

    Aby neurčitých konceptov skúmajúcich divácke hranice, bdelosť a vytrvalosť nebolo málo, vyústil sobotňajší program do meditatívno-kontemplatívneho zážitku počas koncertu Poème Symphonique For 100 Metronomes, ktorý organizoval Orchestr Berg podľa slávnej skladby maďarského skladateľa Györgya Ligetiho. Ležiac so zatvorenými očami na matracoch sa mohli zúčastnení započúvať do rytmu tikania stovky metronómov rozmiestnených po okrajoch balkóna žilinskej synagógy. Tie pripomínali neraz tlieskanie rozbúreného davu či na strechy dopadajúce kvapky dažďa. Pre niekoho upokojujúce rozjímanie, pre iných nevydržateľnémuky z pomalého plynutia času…

    ///

    Další díly festivalových reportáží:

    Proces Kiosk (No. 1)

    Proces Kiosk (No. 3)

    ///


    Komentáře k článku: Proces Kiosk (No. 2)

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,