Zoči-voči v pohybe (No. 1)
Festival Bratislava v pohybe vo štvrtok 29. októbra otvorila v Galérii Cvernovka premiéra novej divadelno-tanečnej inscenácie Krv a kráľ choreografov Vladislava Šoltysa a Renaty Bubniakovej, ktorá vznikla pod hlavičkou Bubla/Benito Company.
Krv a Kráľ je divadelno-tanečné predstavenie vytvorené na základe autorského libreta. Ide o dve sóla, dva príbehy na tému egoizmu a egocentrizmu z pohľadu ženy a muža. Snímek JÁN PTAČIN
Princíp mužsko-ženského sveta
Obaja autori si pre seba vyhradia polovicu času a polovicu priestoru. Uprostred na štýlových drevených paletách sedia diváci. Téma mužsko-ženského súboja je spracovaná oddelene. Obaja hlavní protagonisti sa nestretnú zoči-voči. Prepojenia oboch choreografií si divák môže vysvetliť intuitívne v asociáciách.
Ženská časť sa sústreďuje na ženskú pedantnosť v detailoch, posadnutosť čistotou. Žena (Magdaléna Čaprdová) v bielych rozložitých šatách s perami na hlave pripomína rokokovú dámu, ktorá žije vo svojom svete prehnanej dokonalosti, ktorú naruší divoká mužská sila v podobe jedenástich energických mužov. Stelesňujú živočíšnu mužskú silu, ktorá demonštratívne ničí krehký ženský svet a posiela ho do vyhnanstva.
Mužská časť sa odohráva na druhej strane priestoru za dlhým stolom, ktorý je zakrytý obrusom. Tu sa zase stretávame s archetypom Vládcu-Kráľa (Vladislav Šoltys), ktorý manipuluje davom. Opája sa mocou, svojím egom a megafónom, ktorý miestami vládne namiesto neho. Komicky pôsobí moment, keď do megafónu artikuluje svoje nezrozumiteľné posolstvá a potom ho akoby mimovoľne položí na trón. Záver v druhej časti je atmosféricky podobný tej prvej – smrťou hlavného protagonistu. Ale na rozdiel od ženy, za svoju smrť je zodpovedný len on sám.
Krv a Kráľ mal premiéru v Galérii Cvernovka. Snímek JÁN PTAČIN
Podobný princíp mužsko-ženského sveta v jednom priestore využil aj slovinský choreograf Emil Hrvatina, ktorý síce nielen priestor, ale aj divákov rozdelil na ženskú a mužskú časť. Projekt Renáty Bubniakovej a Vladislava Šoltýsa Krv a kráľ sa síce snaží obdobne experimentálne pracovať s priestorom, ale práve cez až príliš neutajené a zrozumiteľné asociácie, miestami až klišé, zostáva niekde na pomedzí súčasného tanca a motívov známych z klasickej dramatickej literatúry.
Počas víkendu
sa predstavil choreograf a tanečník Jaro Viňarský, ktorý v spolupráci s Pro Rodopi Art Centre a bulharským režisérom Petarom Todorovom, vytvoril projekt Kalbo/Ball inšpirovaný fyzickým divadlom. Alternatívne divadlo elledanse sa prezentovalo svojím projektom Quadrans a banskobystrické Štúdio tanca choreografiou Bioprodukt.
Stret tanečného a divadelného sveta
Víkendový program zakončila Debris Company s projektom Mono, ktorý bol za minulý rok nominovaný na prestížne slovenské Divadelné ocenenie sezóny Dosky v kategórii Najlepšia inscenácia roka a Najlepšia hudba.
Sú zahľadení sami do seba a vytvárajú svet, v ktorom platia už iba zákony vlastného ja. Posadnutí vlastným telom, výkonnosťou, krásou a inými intímnymi dôvodmi si stavajú piedestály svojej dokonalosti. Používajú triky, aby oklamali samých seba aj iných. Piati novodobí narcisi sa dívajú do pomyselného zrkadla, v ktorom vidia len to, čo chcú. Snímek KATARÍNA KRIŽANOVIČOVÁ
V réžii slovenského režiséra Jozefa Vlka sa v inscenácii stretávajú dva svety: tanečný a divadelný. Za monodepresívnych tónov elektrickej hudby nechá režisér vyniknúť osobitosti, intimite, tragike aj komike. Sile všetkých piatich osudov. Všetci piati aktéri sú zahľadení do seba, sú spolu, ale to je všetko. Nevedia spolu existovať, len sami so sebou, so svojím telom, deformáciami, tajomstvami, obsesiami. Všetci existujú bez ostatných, len pre seba. Svoju neohľaduplnosť a ľahostajnosť voči okoliu dotiahnu až do absurdnej polohy vzájomného napádania a pohŕdania. V hraničnom priestore so štyrmi vstupmi (dverami) sa odohráva vzájomné predvádzanie sa, opojenosť vlastným telom, návykmi.
Dokážu nájsť samých seba, alebo sa ich obraz v zrkadle definitívne rozpadne? Snímek KATARÍNA KRIŽANOVIČOVÁ
Všetkých päť výstupov piatich performerov – Stanislavy Vlčekovej, Emila Píša, Daniela Račeka, Martiny Lacovej a Martina Piterku – zachytávajú dobre odpozorované situácie i typy ľudí, s ktorými sa môžeme bežne stretnúť. Od arogantného muža žijúceho len pre vlastnú kariéru, cez frustrovanú samotárku až po zvláštneho chlapíka s perverznými chúťkami. Herci zosobňujú svoje charaktery vecne, pritom presne, bez nadužívania prehnaných gest alebo emócií. Ako najcharakteristickejší a zároveň najsilnejší moment vyznie záverečný výstup s červeným tričkom, ktorý v očiach všetkých postáv symbolizuje originalitu a nadradenosť, preto si ho každý chce privlastniť stiahnuť ho z tela toho druhého. Po tejto exhibícii zostáva na javisku len muž za počítačom. Pozrie sa do hľadiska a zavrie ho. Bola to realita alebo fikcia pozorovateľa? V inscenácii takmer nepadne slovo, pritom cez nonverbálnu akciu, cez prepracované charakterové štúdie všetkých performerov sa dozvieme z ich vnútra to najpodstatnejšie: hlavným nepriateľom človeka je človek sám, a môže (seba) milovať akokoľvek chce.
V pondelok 3. októbra sa festivalová pozornosť upriami na Českú republiku, ktorú bude zastupovať projekt Emigranti tanečného zoskupenie VerTeDance.
Komentáře k článku: Zoči-voči v pohybe (No. 1)
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
