Divadelní noviny Aktuální vydání 6/2019

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

6/2019

ročník 28
19. 3.–1. 4. 2019
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    Volali sme ho Maroš

    Ak mám písať o Martinovi Porubjakovi, volali sme ho Maroš, musím začať šesťdesiatymi rokmi. Už sa nepamätám, či sme študovali na Vysokej škole múzických umení spolu, v tom istom čase, ale asi nie, lebo ja som končil v šesťdesiatom druhom a ktovie či Martin v tom čase na VŠMU už vtedy bol. Ale viem, že v šesťdesiatom treťom bol už pri tom, ako sme inscenovali Mrożkove jednoaktovky Striptease a Veselica. Inscenovali sme ich ako mimoškolskú aktivitu poslucháčov Vysokej školy múzických umení, ako čosi neoficiálne, ako, v podstate, protest proti tomu, čo sa na Vysokej škole múzických umení ako divadlo vyučovalo. Pamätám sa, že na premiére, poslucháč herectva, recitoval pred prichádzajúcimi divákmi do sály báseň Miroslava Válka Na ulici Vuka Karadžiča dvaja robotníci ohýbajú železo… Boli sme vtedy, alebo aspoň sme sa snažili byť, avantgardní. Chceli sme byť iní, ako bolo slovenské divadlo, vtedy reprezentované divadlom Národným. Ten Mrożek sa nám výborne hodil. Bolo to absurdné divadlo, teda nie tradične realistické, skôr realisticko-groteskné, a Mrożkove texty nám boli bližšie ako absurdné divadlo západoeurópskej proveniencie. Myslím, že Mrożka prekladal do slovenčiny Maroš.

    Martin Porubjak

    Už vtedy bol silno naviazaný na trojicu výnimočne nadaných mladých hercov – Dančiaka, Labudu a Pavla Mikulíka. Pokúšal sa dokonca vytvoriť s nimi čosi také, ako sme sa pokúšali my so Satinským pár rokov predtým. Volalo sa to Zväzácke predpoludnia, hral sa tam jazz, recitovala moderná poézia a my so Satinským sme predvádzali naše dialógy. Túto aktivitu, pravdaže, po roku zakázali a onedlho sa o niečo také pokúsil aj Maroš so svojimi spolužiakmi. Neviem, ako dlho to trvalo, ale nie je to ani dôležité, pretože všetci štyria svoju novú poetiku, svoj pohľad na divadlo presadili na Vysokej škole múzických umení, ktorej produkcie sa stali výkladnou skriňou divadelných výpovedí novej generácie a mali veľký ohlas aj na rozličných študentských festivaloch v zahraničí. Maroš sa tohto „hnutia“ zúčastňoval veľmi aktívne ako dramaturg aj ako prekladateľ, ale predovšetkým ako rozhľadený a informovaný inšpirátor. Ten prehľad čerpal, ako my ostatní, predovšetkým z poľského divadelného magazínu Dialog, ale, pravdaže, aj z českého nezabudnuteľného časopisu Divadlo, z ktorého sa začiatkom šesťdesiatych rokov stala akási báza, na ktorej bolo možné stavať. Táto aktivita viedla nezadržateľne ku vzniku Divadla na Korze, kde sa Maroš uplatnil nielen ako perfektný dramaturg, ale aj ako aktívny spolutvorca legendárnych inscenácií. Akosi nemanifestačne, skoro nenápadne ukázal to, čo študoval v škole a čo ho tam asi veľmi nenaučili – ukázal, aký význam pre divadlo má funkcia dramaturga. Že to nie je iba úradník, ktorý sedí v kancelárii a v univerzitnej knižnici vyberá hry vhodné na inscenovanie, prípadne čaká, kedy sa otvoria dvere a vojde súčasný dramatik s geniálnym textom v ruke. Že je to aktívny spolutvorca divadla, v tomto prípade generačného divadla, ktorý aktívne zasahuje do tvorby, vie čo jeho herci potrebujú a vie ich doviesť k tomu, čo by ani sami od seba nečakali. Takto konal Porubjak-dramaturg. Nielen v Divadle na Korze, ktoré ako všetko výnimočné nemalo dlhého trvania, ale aj neskoršie, keď robil dramaturgiu často ilegálne, alebo aspoň pololegálne, pretože, ako sa vtedy hovorilo, dostal sa na zoznam. Kto bol na zozname, vedel, že nesmie, a často ani nevedel prečo. Absurdné divadlo, ktoré sme si osvojili v šesťdesiatych rokov, prešlo do života a vyjadrovalo našu situáciu. Trvalo to dvadsať rokov a len postupne a neochotne štátna moc uvoľňovala Marošovi ruky. Ešte v osemdesiatom štvrtom, keď sme v jeho dramaturgii inscenovali na Novej scéne Schillerovho Parazita, nedovolili mu ísť s nami na festival do Mannheimu. A to už dovolili aj mne a Satinskému! Skrátka byť persona non grata bolo Marošovým údelom.

    Ale už o tri, alebo štyri roky inscenoval s Martinom Hubom Suskindov Kontrabas v Štúdiu S a táto inscenácia sa hrala dvadsať päť rokov. To už bola situácia, ktorá sa stala celkom príznačnou. Maroš, ako aj iní dramaturgovia, začal režírovať. Urobil to aj Strnisko, aj Vajdička. Ako keby sa im odnechcelo byť v tieni režiséra, ako keby už nechceli našepkávať a revidovať, ako keby sa chceli sami postaviť za svoje myšlienky a predstavy. Má to logiku. Na druhej strane je to škoda. Keď je režisér sám sebe dramaturgom, chýba tam ten druhý. Ale stalo sa tak a len v našom divadle v Štúdiu S režíroval Maroš v nasledujúcich rokoch sedem inscenácií. Mrożkových Emigrantov, hru o Stalinovi od brazílskeho autora, hru L+S Jubileum, Kunderovho Jakuba a jeho pána a dve hry Yasminy Rezy Kumšt (hrala sa 17 rokov) a Život na trikrát. Ako režisér zaobchádzal s hercami láskavo a s porozumením. Nikdy sa nehral na uzurpátora, skôr diskutoval a spoločne s nami dumal nad výsledným tvarom. Na druhej strane, rovnako ako v živote, v zásadných veciach bol nekompromisný. To bola, myslím, jeho hlavná povahová črta – neustúpiť, keď bol presvedčený o svojej pravde. A vedieť si priznať omyl. To dnes, ale ani predtým nie je také bežné, aby sa to dalo považovať za samozrejmosť. Aj keby to samozrejmosť mala byť. Maroš nám často ukazoval, akí by mal človek byť, keby mal dosť odvahy ostať niekedy aj sám.

    Milan Lasica

    • Autor:
    • Publikováno: 14. dubna 2015

    Komentáře k článku: Volali sme ho Maroš

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,