Divadelní noviny Aktuální vydání 19/2019

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

19/2019

ročník 28
12. 11.–25. 11. 2019
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    Cestovanie v čase

    O vzpomínku na režiséra Petra Weigla jsme požádali herečku Magdu Vášáryovou, především jeho Mahulenu z úžasného filmového zpracování hry Julia Zeyera Radúz a Mahulena. Text necháváme ve slovenštině, protože způsob, jakým Magda Vášáryová vypráví, by převodem z její mateřské řeči ztratil autenticitu. Snad nebude slovenština čtenářům na překážku.

    Studia FAMU: Marta Kubišová, Jan Němec, ?, Petr Weigl, Jan Tříska FOTO ARCHIV PETRA WEIGLA

    Spomínanie je sladkobôľne. Ako keď si masírujete spánky a potom pritlačíte na pulzujúcu žilu a trochu to zabolí. Emócia bolesti vyvolá chuť s tým prestať, ale slasť hladenia vás vyzve pokračovať, a tak stále dokola pokračujete a nechcete prestať. Cesta spomienkami je nekončiaci výlet do momentov života, do tých, ktoré stáli za zapamätanie bez ohľadu na to, či boli bolestné alebo úsmevné. Cesta, na konci ktorej by malo byť pochopenie, o čo vlastne išlo po celý čas a ako sa vysporiadať s prívalom emócií, a pokúsiť sa dodať trochu inteligencie do tých silných pocitov.

    Stretnutie s Petrom Weiglom v roku 1967 bolo tou mojou silnou emóciou. Na začiatku som sa len usmievala a pozorovala ho, lebo Peter vyzeral po celý čas vstupného zoznamovacieho rozhovoru ako malý neškodný plyšový medvedík. Veselé očká za okuliarmi, jamky v líčkach obklopené okrúhlou bradičkou, malé, trochu odstávajúce ušká… veľké čelo, priveľké na malú postavu – tak vyzerajú predsa všetky sympatie vzbudzujúce hračky pre deti. Postupne ma zaujalo, že používal na objasnenie účelu nášho rozhovoru slová, ktoré môžete nájsť v starých slovníkoch a na ktoré som vo filmovom svete nebola zvyknutá. Boli okrúhle, hladivé, láskavé, tak odlišné od úsečných viet hercom, smerujúcich k priamemu cieľu, dobrému záberu. Peter hovoril a svojimi súvetiami ma zároveň hladkal a utišoval. Bola som totiž zvyknutá sa voči ľuďom z branže stavať už od počiatku ostražito, obranne. Bolo to len pred pár mesiacmi, kedy som už po druhý krát vážne pomýšľala, že už nebudem nikdy filmovať, že sa už nenechám nahovoriť na žiaden projekt a budem radšej sedieť nad sociologickými knihami a vzorcami matematiky, ktoré sa mi zdali zmysluplnejšie a vzrušujúcejšie.

    Báječný psychológ

    Peter Weigl bol ale báječný psychológ. Nenaliehal, vzal si na pomoc svoje vytríbené estetické cítenie, aby ma vtiahol do Zeyerovho sveta a hudby a pomaly otváral ťažké vráta, za ktorými sa začali prestierať celé desaťročia našich debát o umení a politike, knihách a politike, ľuďoch okolo a politike, o mne a politike. Prečo politike? Lebo rok 1968 sa začínal, aby nás vtiahol bez pardónu do svojho víru a zatočil s nami tak, ako sme si to nevedeli predstaviť. Zhovárali sme sa na lúke, kde som sa potkýnala na trávnatých drnoch v snahe kráčať „hezky dlouhými kroky“, pod stromami, ukrytí pred poludňajším slnkom, dokonca aj na násypníku cementu lanovky na Skalnaté pleso, ktorú práve opravovali. Sedávala som na skale pod Lomnickým štítom, zabalená v kožuchu, pod ktorým sa krčili hodvábne šaty Mahuleny, Peter mi podával horúci čaj a stále sme sa rozprávali, dívajúc sa do doliny Popradu pod nami. Potrebovali sme sa vyladiť, pretože struny, z ktorých sme pochádzali, boli tie isté a my sme sa snažili, aby sme zneli harmonicky. Nebolo to také ťažké. Verili sme rovnakým základom a neverili desaťročiam manipulácií, ktoré sme pretrpeli pred naším stretnutím. Peter, ktorý stratil ako maličký otca v prvých dňoch okupácie hitlerovskými vojskami a prežil, schovaný za sukňami svojej energickej nemeckej matky, a ja s otcom, ktorého občas odviedli na výsluch v päťdesiatych rokoch a nevedeli sme, či sa ešte vráti, a vybavená pokynmi, ako sa správať, keď ma budú páni v remenných kabátoch vypočúvať. Čítali sme tie isté knihy a rozumeli sme im podobne. Pozorovali sme ľudí naokolo a usmievali sme sa spoločne nad opakujúcou sa ľudskou komédiou, nad snahou po dvadsiatich rokoch lží vŕšiacich sa nad ešte väčšími klamstvami predsa len niečomu veriť, akoby už s ľudskou tvárou po období zrejme s neľudskou, a zisťovali sme, že my dvaja vieme, že sa tomu nedá veriť. My sme chceli viac. Chceli sme normálny život bez prívlastkov. Čítali sme materiály, ktoré priniesol Honzo Tříska z Prahy, dole pod nami sa presúvali vojenské kolóny a ľudia v štábe si začali pomaly uvedomovať, že sa treba prebrať zo snov, vrátiť sa k starým zvykom a začať zase udávať. Potom sme sedeli v úzkej izbe Třískovcov, lúčili sme sa s nimi, utešovali sme sa, že to predsa nemôže dlho trvať, ja som predýchavala vyhodenie z univerzity za Jakubiskov film Siroty, vtáčkovia a blázni a Petrov medový hlas nás upokojoval, láskal a zmieroval so smútkom, ktorý už nikdy nezmizol. Smútkom za budúcimi rokmi, o ktorých sme tušili, že budú tými navždy stratenými v našom živote. Bez ohľadu na to, ako sme sa ich snažili, zohnutí pod ťarchou ďalších klamstiev, prežiť.

    Petr Weigl s Magdou Vášáryovou FOTO ARCHIV PETRA WEIGLA

    Nudné sedemdesiatky

    Neviem, ako by som bola prežila tie nudné sedemdesiate roky, keby som nemala nablízku Petra Weigla. Našiel východisko a pozýval ma do krásnych projektov, ktoré obsahovali všetko to, čo vo verejnom živote chýbalo. Boli nadčasové, naplnené tou najväčšou kvalitou v umení, ktoré ma vždy priťahovalo, svetové v hudbe. Už keď som bola malá a sedávala som v nočnej košeli v zamrežovanej postieľke a môj otec mi na dobrú noc hral na klavíri a tichučko si pospevoval, hudba mi roztriasla bradu a ja som sa pustila do takého náreku, že miesto spania ma dlho nemohli utíšiť. A predsa mi otec hral, zrejme, aby som sa naučila tú silnú emóciu znášať. Asi sa to nepodarilo, lebo harmonický akord mi bradu rozochvie aj dnes. A Peter s tým svojím medvedíkovským úsmevom to využíval. A radoval sa a šíril dobrú náladu nielen okolo nás, ale aj pre všetkých ľudí okolo. Bolo to veľké šťastie popri husákovských zlou češtinou prednášaných nenávistných stakat počúvať a rozoberať s ním denne Čajkovského, Donizettiho, Dvořáka alebo vyrovnávať sa s náročných projektom Brittenovho The Turn of the Screw. Hudba nás obklopovala a ochraňovala pred depresiou, skepsou, beznádejou. Dnešný rapujúci svet je vzdialený od harmonických akordov a veľkých príbehov. Zaoberáme sa najmä podenkovými, každý deň sa na novo vynárajúcimi udalosťami, ktoré už na druhý deň, tak ako novinové správy, strácajú emóciu a miznú z našej pamäte, ale som presvedčená, že to nebude trvať dlho a ľudia znovu zatúžia po veľkých nadčasových drámach, pretavených do estetizujúcich foriem, do umenia. Do príbehov, ktorými som žila roky pod taktovkou Petra Weigla.

    Peter mi otvoril aj svet baletu, ktorý som mala možnosť spoznať len okrajovo, cez vlastné špičky v detstve a kolegov v divadle. Okúzlená som sedávala znovu a znovu na predstavení Rómea a Júlie, ktoré režíroval. Tuším ma žiadne predstavenie baletu odvtedy tak nenadchlo. Nástup môjho „markétovského“ kolegu Vlastíka Harapesa ako Mercucia vo vibrujúcej Prokofjevovej hudbe patril medzi nezabudnuteľné momenty. Peter ma zoznámil s Njujerevom, Barišnikovom a mnohými svetovými umelcami. Pochopila som, prečo aj odo mňa vyžadoval určitú chôdzu, držanie tela, pohyby rúk. Kdo vám to ukázal, ten pohyb ruky směrem nahoru na konci Rusalky? Když jste už v těch fialových šatech? Spýtal sa ma pán režisér Krejčík pred pár rokmi a ja som si spomenula, ako mi Peter zdôrazňoval, že pohyb ruky musí vychádzať z celého ramena a pritom rameno zostáva nepohnuté. Zdalo sa to prosté, niekto by to považoval za smiešne, ale pán Krejčík pokračoval: Já jsem se úplně rozechvěl a chtěl jsem to vidět znovu a znovu. Ukažte mi, jak jste to dělala, když jste zpívala – Bože, pomiluj. Fascinovane som sledovala jeho prácu pri Olovenej noci a súhru štábu okolo neho. Zvykla som si na zvláštnu atmosféru dôvery a povzbudenia, ktorá sprevádzala všetky Petrove projekty. Atmosféry tak inej, než aká panovala okolo nás vo verejnosti.

    Oslava čtyřicátých narozenin: František Froehlich, Magda Vášáryová, ?, Milan Kňažko, Petr Weigl, jeho sestra Juta, jeho maminka, Jan Gabriel, Jana Pešková, Jiří Kadaňka FOTO ARCHIV PETRA WEIGLA

    Prestala som hrať

    Moje rozhodnutie prestať hrať niesol Peter veľmi ťažko. Skúsil ma raz prehovoriť, ale potom sa s tým, že som odišla zo sveta filmu i divadla, zmieril. Už mě nebaví tolik točit, lakonicky poznamenal po niekoľkých rokoch. Mne sa nezdalo, že som ho opustila, lebo to, čo bolo pre mňa rozhodujúce pri našej spolupráci, nekonečné rozhovory, pokračovalo. Naďalej sme debatovali pri každej príležitosti, navštevovali sme sa, telefonovali spolu a Peter ma vždy prišiel do mojej veľvyslaneckej rezidencie navštíviť. Vymieňali sme si knihy, informácie a hovorili sme dlho o politike. Samotný proces filmovania už nebol taký dôležitý pre náš kontakt, pre naše priateľstvo. Naďalej som všetky rozhodujúce kroky mojej kariéry, rozhovory pre médiá, moje knižky konzultovala s ním. Tešila som sa vždy ako malé dieťa na jeho upokojujúce slová, prejavy dôvery a povzbudenia. Sedávala som v obľúbenom vypletanom kresle medzi všetkými krásnymi obrazmi a porcelánom, najkrajšími fotografiami z filmov, ktorými sa obklopoval. Bola som s ním tak, ako on bol so mnou.

    Teraz odišiel. A tak, ako sa to stáva umelcom v tom šťastnom 20. storočí, môžeme byť stále spolu. Svojimi filmami zostáva so mnou a bolesť spomienky sa mieša s pripamätúvaním si jeho potešujúcich slov. Rozlúčila som sa s ním pohľadom na Bavorov, ktorý mal tak rád, ale pokiaľ počujem jeho hlas a mám jeho odkazy v SMS, jeho usmievavú tvár s jamkami na pracovnom stole, je tu. Nemažem si číslo jeho mobilu. Pre istotu, ak sa budem potrebovať v niečom uistiť.

    Magda Vášáryová

    • Autor:
    • Publikováno: 15. října 2018

    Komentáře k článku: Cestovanie v čase

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,