Divadelní noviny Aktuální vydání 16/2019

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

16/2019

ročník 28
1. 10.–14. 10. 2019
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    Jedna Pani povedala…

    Pri hľadaní toho správneho námetu alebo motívu pre tvorbu divadelnej inscenácie nie je často nič jednoduchšie, ale súčasne aj nič zložitejšie ako inšpirácia dejinami, skutočnými faktami a všeobecne známymi legendami. Jednoduchosť a istota sú rizikovými, pretože ich životnosť je kratučká a nie vždy dáva priestor druhému plánu alebo zložitejšej zápletke, ktorá by nehraničila s nudou.

    Ostatná inscenácia Paní pražského divadla Kámen však dokazuje, že i tá druhá cesta sa občas vyplatí. Petr Macháček si ako zdroj vybral dávnu, no významnú etapu v českých dejinách, atraktívny a kontroverzný vzťah a spor Drahomíry a Ludmily. Je nutné podotknúť, že svoju interpretáciu poňal naozaj veľmi autorsky (fiktívny konštrukt sám proklamuje). Onen historický exkurz je len druhoradým motívom, ktorý slúži na podfarbenie a ozvláštnenie deja, respektíve paralelných príbehov, ktoré sú ťažiskom celej inscenácie. Zdanlivo bludný kruh mužsko-ženských dialógov v závere vrcholí a práve vtedy dochádza k prepojeniu oboch dejových rovín prostredníctvom muža X. Postavy z dvoch odlišných dejov (X a Paní E) spolu v závere začnú komunikovať a oba príbehy súvisieť, čím sa celý kolobeh nielen komplikuje ale mnohé aj vysvetľuje.

    Paní je najčastejšie používané slovo počas osemdesiat minút trvajúceho predstavenia. Či už v metaforickom, pejoratívnom či inom slova zmysle. Na jednej strane stretnutie ženy a jej skoro-vraha, ich rozhovor, čítanie z Kristiánovej legendy, ženina sebaistota a mužova neschopnosť – a na strane druhej súdna rekonštrukcia zločinu, pri ktorom jedna žena násilne zomrie a tá druhá to má na svedomí, čoho výsledkom je napokon absencia akéhokoľvek svedomia u oboch aktérok. Rekonštrukcia, kde Ludmila a Drahomíra sú vlastne imaginárne postavy neukotvené v čase a v priestore, ktoré pod vedením dvojice reálnych postáv, obyčajných a nevýnimočných ľudí, ponúkajú niekoľko možných interpretácií onoho zločinu. Stačí si len vybrať! V ponuke je hádka, pokojný rozhovor, manipulácia, hysterické záchvaty alebo iné typické modely (nielen) ženského správania. Až pokým neprídu vrahovia a nevedú s Paní (Ludmilou) jej posledný, no o to polemickejší dialóg. K tomu sa ešte pridá anonymná postava Rozprávačky. Jej prednes legendy, ktorý predchádza samotnému začiatku predstavenia, sa prekrýva s mnohými dialógmi a pokračuje kontinuálne ďalej aj po skončení. Tento prvok akoby zdôrazňoval cyklickosť inscenácie.

    Zásadným režijno-dramaturgickým prístupom je refrénovitosť. Nielen opakovanie slova Paní, ale aj celých replík a dialógov až do absurdnej nezrozumiteľnosti, ktoré sú niekedy umocnené inštrumentálnou hudobnou časťou. Takéto opakovanie jednak svojou prepracovanosťou udržiava tempo, herci presne dodržiavajú intervaly medzi replikami a svojím spôsobom tvoria melodickú súhru vnútri dialógov, ale súčasne tiež ponúka divákom priestor na zamyslenie sa a zaujatia názoru voči postavám či deju, ktoré sledujú. Zdanlivo jednoduchá veta tak môže nabrať viacvýznamovosť. Režisér sa tohto princípu poctivo drží, ale predstavenie okrem toho odľahčuje vtipnými dovetkami, ktoré na pozadí prieniku minulosti a prítomnosti fungujú miestami ako groteska. V spojení s miernou štylizáciou v v slovnom prejave, ktorý kladie nároky na zvládnutie historizujúcej rétoriky a s hereckým odstupom je to šťastné interpretačné východisko. V hereckej práci sú síce patrné nedostatky (silné cudzojazyčné akcenty, nedôsledná intonácia a dynamika) ale súčasne treba zmieniť, že nehandicapujú koncentráciu hercov a herečky a ich budovanie postáv. Minimalizmus, s akým pristupujú k svojim postavám dáva naopak vyniknúť čaru neprofesionálneho, ale efektného intuitívneho herectva. To dokáže navodiť pozoruhodnú atmosféru inscenácie, v ktorej sa na fikciu nehrá, ale fikcia je hrou.

    Divadlo Kámen Praha – Petr Macháček: Paní. Podle Kristiánovy legendy, preklad Antonín Stříž. Scenár a réžia Petr Macháček. Premiéra: 20.10.2010


    Komentáře k článku: Jedna Pani povedala…

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,