Ústrednou hrdinkou je známa dramatická postava Nora vytvorená Henrikom Ibsenom koncom devätnásteho storočia. Nora opustila svojho manžela a deti kvôli silnej túžbe po nezávislosti a slobode. Nechcela byť len matkou či manželkou, alebo mať na sebe akúkoľvek inú nálepku, chcela byť len sama sebou. Aj keď od zrodu Nory uplynulo už stopäťdesiat rokov, v rámci otázky uplatňovania feminizmu, emancipácie či potláčania šovinizmu máme ako spoločnosť naďalej pred sebou veľa práce. Práve preto sa dá Nora v inscenácii vnímať ako pomyselná kolektívna hrdinka, prostredníctvom ktorej nám autorky reprodukujú svoje vlastné príbehy a skúsenosti, medzi ktorými sa dá neraz nájsť mnoho podobností.

DVACETjedna upozorňuje na obrovskú škálu nespravodlivostí, ktoré ženy bežne prežívajú. Spochybňovanie ich kompetencie vo vedúcich pozíciách. Nemožnosť skĺbenia materských povinností s kariérou, zatiaľ čo otcovstvo mužov v profesijnom rozvoji nijako nebojkotuje. Prílišné dbanie na svoj vzhľad a prezentáciu samej seba, aby žena svojím pôsobením nikoho nepobúrila, alebo nepôsobila lacno. Emancipácia a feminizmus ako trendy slová, ktoré sa však do spoločnosti prepisujú myšími krokmi...

Na nemilú realitu nerovných príležitostí umelkyne upozorňujú aj prostredníctvom projekcie. Cieľom inscenácie nie je len frustrovať a mobilizovať tú „krehkejšiu“ polovičku svetovej populácie, naopak sa snaží všetky motivovať, aby sa zbavili obáv z toho byť samými sebou. Na plátne sa objaví napríklad prejav kenskej členky parlamentu, ktorá ženy vyzýva k tomu, aby boli „bad girls“, inak v tomto svete nič nedosiahnu.

Myslím si, že návštevou tejto inscenácie by mnohí pochopili, že divadlo rozvíjajúce ženské témy nie je „len pre ženy“. Koniec koncov, aj podvedomé podporovanie podobných stigiem dokazuje, aká živá a nevyriešená je otázka ženskej emancipácie a inklúzie aj v tak kultivovanej a rozvinutej spoločnosti, ako je tá európska.