Recenze

Groteskný úpadok ľudského bytia

Ela Brotková

Určité dramatické texty skrátka nevedia „zostarnúť“ – Kráľ Oidipus, Antigona, Lakomec, Hamlet, Nora, Ujo Váňa alebo napríklad aj Čakanie na Godota. Ich postavy a deje majú v sebe čosi provokatívne vizionárske, čo aj súčasných tvorcov a tvorkyne naďalej núti uvádzať ich znova. Tým nám chcú očividne dávať najavo, že ľudské vzostupy a pády sa ani v 21. storočí, žiaľ, neprestávajú opakovať. Výstižným príkladom nadčasovo dráždivého dramatického titulu je aj nemecká naturalistická dráma Gerharta Hauptmanna – Krysy, ktorá bola uvedená pod rovnomenným názvom s autorským podtitulom „hořká tragikomedie z okraje společnosti“ pre publikum od pätnástich rokov v Divadle DISK ako druhá absolventská inscenácia štvrtého ročníka Katedry činoherního divadla DAMU v réžii Lukáše Jeníčka.

 

Krysy v divadle DISK
Foto: Matěj Bušek

Študentský tím vychádzal z prekladu Pavla Eisnera, ktorý režisér Jeníček a dramaturg Tom Skopal následne upravovali pre potreby inscenácie. Z finálneho inscenačného tvaru možno konštatovať, že autorským zásahom do textu Jeníčkovi a Skopalovi evidentne išlo aj o naliehavejšie vyznenie jeho posolstva, ktoré, z môjho uhla pohľadu, predovšetkým ostro reflektuje groteskný úpadok ľudského bytia na viacerých úrovniach, vrátane vzťahov, politického zriadenia, aj umenia. Názov Krysy teda štipľavo odkazuje na všetkých tých, ktorí nemajú svedomie, česť, ani súcit. Na všetkých podrývačov spoločnosti, ktorí sa živia vykorisťovaním všetkého dobrého za účelom šíriť zlo, až toxicitu.

Inscenácia sa odohráva na vyvýšenom javisku, čo značne posilňuje iluzívnosť, aj teatrálnosť deja. Javiskový „piedestál“ má totiž potenciál osudy všetkých vystupujúcich postáv nielen tragicky zintenzívňovať, ale aj zosmiešňovať. To sa napríklad zvlášť prejavuje v druhom dejstve, kedy divadelný riaditeľ – prof. Harro Hasenreuter (Marek Nagl), jeho žena Tereza (Barbora Vašíčková) a ich dcéra – Valburga (Alžběta Dolečková) zorganizujú nečakanú oslavu u manželov Henrietty a Paula Johnových (Barbora Bolíková a Hubert Ludwig) na počesť „ich“ prvorodeného syna. Nagl a Vašíčková stvárňujúcich povahovo kontrastnú manželskú dvojicu – dominantného, nekompromisného muža a zakríknutú, povrchnú, prihlúplu ženu. V tejto situácii efektívne pracujú so stupňovaním eufórie, vzhľadom na čo v prežívanej radosti pôsobia až tragikomicky. Tragikomickosť v tomto prípade posilňuje aj fakt, že prof. Hassenreuter je manželke neverný s roztopašnou herečkou Alice Rütterbuschovou (Marie Anna Myšičková), o čom sa možno dozvedieť z predošlej situácie. Dolečková v tomto prípade stvárňuje ich dcéru v opačnej polohe. Presvedčivo pracuje s gradáciou rôznych fáz smútku, čím sa jej darí vzdorovať svojmu vyumelkovanému okoliu. Tragikomickú vypätosť psychických stavov rodiny Hassenreuterové značne posilňujú aj výrazné kostýmové prvky – špicaté papierové párty čiapočky a nadrozmerné mašle na vrchnej časti kostýmu riaditeľovej ženy a na šatách Valburgy.

Na vyvýšenom javisku sa nachádza aj diagonálne umiestnená biela stena s provokatívne pôsobiacou čiernou ryhou, ktorá predznamenáva tragický spád deja, vrátane výskytu až démonických postáv, ako napríklad Paulína Piperkarková – zdeprimovaná slobodná matka, ktorá napokon zošalie, lebo Johnová si násilnícky osvojí jej dieťa (Paulína ho nedokáže vychovávať, pretože otehotnela nechcene s neznámym imigrantom, napokon ale zmení názor). Herečka Anna Veselá stvárňuje Piperkarkovou s pozoruhodne autentickým citom pre tragické, až hororovo pôsobiace herecké polohy. To sa často prejavuje nielen jej hrôzostrašne sa rozliehajúcim krikom, ale aj v situáciách, kedy sa už ako mŕtva, v podobe prízraku, znenazdania zjavuje na scéne. Kráča pomaly, ale s veľkým vnútorným napätím, pričom civie do prázdna. Táto stena je okrem iného umiestnená na točni, vďaka čomu má publikum možnosť vidieť aj jej zadnú, rozbúranú časť, predovšetkým s potenciálom odkazovať na poznačené svedomie Johnové po tom, ako si osvojila dieťa Piperkarkové klamúc ostatným, že je jej vlastné. Devastácia scénického riešenia teda takisto podporuje tragický spád deja a démonický esprit Johnové, Piperkarkové, ale aj ďalších postáv, ktoré sa v nej ocitajú.

Stena na javisku zároveň funguje ako projekčné plátno, kde sa však premietajú len názvy jednotlivých výstupov – zväčša ide o výstižné, jednoslovné pomenovania (ako napr. Přežrání) v jednoduchom grafickom designe (tlačené biele písmená na čiernom podklade). S ďalším premietacím potenciálom sa už prekvapivo nepracuje.

Je zaujímavé, že okrem javiska sa hrá aj pod ním. Väčšinou sa tam štylizovane hmýri Bruno Mechelke (Radek Lajfr), ktorý sa živí chytaním krýs, vrátane problémových ľudí, ktorí sú krysám podobní. Lajfr stvárňuje vizuálne, aj herecky lapača krýs veľmi presvedčivo. Pôsobí nepríjemným, no zároveň zvláštne príťažlivým dojmom. Má špinavú tvár od čiernej sadze, nosí nadrozmerné čierne gumené rukavice a divo vystrkuje zuby s nepríčetným výrazom v tvári. Zvlášť oceniteľné je, že herecký prejav Lajfra je miestami až animálny, neraz totiž dráždivo piští, či tiež nepokojne lozí po zemi ako krysa. Je však na škodu, že sa režisér inscenácie nepokúsil ďalej rozvinúť aj pohybový potenciál tejto postavy, ktorý vo výsledku pôsobil skôr náznakovo.

Ako už bolo spomenuté, dráma, aj inscenácia Krysy ostro reflektujú groteskný úpadok ľudského bytia nielen v rámci spoločensko-politického, aj ale umeleckého kontextu. O umení v inscenácii horlivo rozpráva predovšetkým pastorov syn a študent teológie, Erich Spitta (Vavřinec Kratochvíl), ktorý po veľmi pôsobivom filozofovaní o zmysle umenia a jeho dobovom stave dospieva k záveru, že konkrétne divadlo je možné opäť vzkriesiť, keď ho ľudia vrátia k jeho pôvodnej podstate – čiže k reflexii pravdy. Kratochvíl interpretuje svoju postavu rafinovane. Pod „maskou“ nestáleho, stále sa hľadajúceho študenta, sa totiž skrýva ctižiadostivý muž odhodlaný hľadať pravdu a dobro. Je obdivuhodné, koľko vyspelých myšlienok sledom deja deklamuje, zdanlivo nemajúc žiadny strach z reakcií okolia, vrátane konzervatívneho prof. Hassenreutera, s ktorým sa nakoniec dostane do veľmi napätej názorovej konfrontácie.

Je pôsobivé, že titul Krysy zvlášť silno reflektuje aj nadčasové, pálčivé ženské témy, vrátane už spomenutej nemožnosti mať vlastné dieťa (postava Henrietty Johnové), ale aj nechcené tehotenstvo a psychické vyrovnávanie sa s ním (postava Paulíny Piperkarkové). Postava Johnové v sebe okrem iného má aj feministický potenciál. Herečka Bolíková v role Johnové totiž citlivo a s patričnou hĺbkou stvárňuje životom zlomenú ženu, ktorá ale napriek svojej neplodnosti a dlhodobej neprítomnosti manžela (kvôli práci v zahraničí) neprestáva mať život vo vlastných rukách. Vystupuje ako samostatná a nebojácna žena odhodlaná neprestajne bojovať za svoje šťastie. To má však napokon fatálne, až psychotické dôsledky, ktorých atmosféru sa inscenácii podarilo vystihnúť strhujúco dramaticky, a pritom nadľahčene, nie príliš psychicky zaťažujúco. Na viac detailov by ste sa už mali prísť pozrieť!

 

Divadelní noviny

Přihlášení