Svet konštantne napreduje, podlieha nekonečnej obmene. Preto niet divu, že občas človeku skrsne v hlave myšlienka, či napriek všemožným spoločenským prestavbám ostávajú aspoň fundamentálne základy naďalej pevné a nezdolné. Akú máme istotu, či môžeme veriť hlavným statikom celej spoločnosti, že sú ich výpočty správne a nezrúti sa nám celý systém na hlavu ako obrovský domček z karát? Jan Mocek sa v inscenácii Ochlos zapodieva práve takýmito otázkami.

Keďže nájsť odpovede na tak komplexné otázky nie je jednoduché, tvorcovia Ochlosu sa pri ich hľadaní opierajú o kolísku celej západnej civilizácie – antické Atény, ktoré divákom približujú Halka Třešňáková a Arseniy Mikhaylov v podobe satyrov. Všedné tmavé džínsy ozvláštňujú na spodku nôh masívne rozdvojené kopytá podobné tým kozím. Zatvrdnuté paznechty ich po celý čas značne obmedzujú v pohybe, sprvu sa preto po scéne rozlične plazia a prevaľujú. Postupne naberajú odvahu a snažia sa postaviť pevne na vlastné nohy. Pokusy sú to ale ťarbavé, ako keď sa niekto po prvýkrát pokúša vzpriamiť v baletných špičkách. Aj keď sa im už konečne podarí postaviť, ich kroky a rovnováha sú veľmi vratké bez ohľadu na to, že sú kopytá pevné a odolné.

Satyri svoju pozornosť venujú publiku, ktoré oslovujú termínom ‚demos‘, čo v antickej spoločnosti reprezentovalo slobodný ľud, aktívne sa podieľajúci na fungovaní aténskej demokracie. Pre udržanie demokratického chodu bola nutná stále aktívna účasť demosu v spoločensko-politických rozhodnutiach mestského štátu. Podobne vyzývajú satyri k aktivite aj svoje publikum, ktoré je inštruované tak, aby nahlas prečítalo svoju repliku v momente, keď sa pred nimi na scéne premietne. Stávajú sa tak súčasťou predstavenia, aj keď len do takej miery a v takých chvíľach, kedy to tvorcom vyhovuje. Čím vzniká zaujímavý paradox, že diváctvo síce vo svojej podstate kolektívne vyjadrí svoj názor, aj keď v skutočnosti artikuluje len intenciu tvorcov toho, čo by mali povedať.

Nie je jasne vyhranená hranica medzi tým, kedy sa z demosu stáva ochlos. Demos môže vnútorne prehniť v ochlokraciu, teda vládu chaotického davu poháňaného demagógiou a emóciami. Ide o spoločenské obdobie, kedy je verejnosť vo veľkej panike, až môže otriasť aj svojimi najelementárnejšími piliermi. Otázna stabilita sa stala aj ústrednou témou scénografie Ochlosu. Z desiatky polystyrénových plátov poskladaných na seba vytvorili akúsi zmenšenú verziu aténskeho Parthenónu, ktorý ako keby po kope držal len silou vôle. Halka Třešňáková s ironickým nádychom obecenstvu priznáva, že ten istý polystyrén bol už použitý aj v predošlej inscenácii Jana Mocka, a to predsa aj tak nevadí, veď upcycling je trendy. Satyri sa nám priam patetickou formou snažia dokázať, že nebyť každého jedného kúsku bielej izolácie uloženého na správnom mieste, tak sa nám celý polystyrénový Parthenón rozpadne. A to nie je všetko, podstatné je aj to, že každý kúsok je predsa iný, aj keď na prvý pohľad pôsobia identicky: jeden môže byť pošpinený, druhý môže mať obité rohy, tretí zase môže byť na jednom mieste preliačený...

A tak satyri funkčne ľudí prirovnávajú ku kúskom izolačného materiálu, zatiaľ čo celá vetchá konštrukcia je analógiou na stav dnešného demokratického systému. Je jedno, akí sme a odkiaľ pochádzame, pokiaľ hájime rovnaké hodnoty a predstavy o svete. Avšak to nie je jediné, čo demokraciu robí stabilnou. Veľmi podstatnou stavebnou prímesou je aj občianska angažovanosť, ktorú satyri akcentujú prekrikovaním sa pri svojom polystyrénovom pulte. Treba vyjadriť svoj názor a nebáť sa, pokiaľ nám príde byť systém nespravodlivý. V akom momente sa ale stane z uvedomelého aktivistu chaotický anarchista, ktorý sa nepremyslene búri voči celému systému? Ak je demos v takomto prípade nečinný a nechá si vrážať baranidlo ochlokracie priamo do svojich základov, nemôže sa nám Parthenón celý nevedomky pomaly rozpadnúť?