Ženská emancipácia je v olomouckej inscenácii z môjho uhla pohľadu najviac zdôraznená v magicko-realistickej balade Vodník, pretože reflektuje odchod mladej ženy z domova a zároveň jej vzburu proti dobovým konvenciám. Balada Vodník teda predovšetkým zachytáva osud mladej ženy – Dcéry, neskôr aj Nevesty (Kristína Jurková), ktorá kvôli neodbytnej túžbe po inom živote zrazu opustí svoju matku (Romana Julinová) a príde za Vodníkom (Jan Vrbacký). Mladá žena svojím náhlym odchodom riskuje veľa, ale nevie si pomôcť. Cíti potrebu zmeny.

Odchod mladej ženy v olomouckej inscenácii má napokon katastrofálne následky. Ocitá sa totiž vo svete Vodníka, ktorý chce nad ňou, zvlášť po narodení ich spoločného dieťaťa, získavať čoraz väčšiu moc a rozhodovať o jej živote. Až žena naberie odvahu a Vodníkovi vykričí, čo si o tom skutočne myslí: „Mladosti mé jarý štěp přelomil jsi vpůli; a nic jsi mi po tu dobu neučinil k vůli. (...) Stokrát jsem tě prosila, na kolena klekla; ale kůra srdce tvého ničím neobměkla! (...) Učiň mě radš kamenem, jenž paměti nemá.“ Jurková a Vrbacký sú v tejto situácii natlačení v malom priestore za sklenenou stenou a dravo si hľadia z očí do očí. Tento obraz odráža nezdravé sexuálne, ale predovšetkým psychické napätie medzi nimi. Ich hádka je autentickou búrkou sklamaní, hnevov a iných vytržení. Ich vzájomné vzplanutie vyvoláva mráz po chrbte a zároveň udržiava zvedavosť, ako sa dej vyvinie ďalej.

V olomouckej inscenácii sa objavuje aj emancipačná recesia, ktorú prezentuje balada Zlatý kolovrat. Spomedzi ostatných vyniká tým, že je ako jediná zrealizovaná prostredníctvom scudzovacieho efektu, pre ktorý je charakteristické narušenie fikcie deja prostredníctvom kritického odstupu. Všetky účinkujúce herečky (Vendula Nováková, Kristína Jurková, Romana Julinová, Jana Posníková, Natálie Tichánková a Lenka Kočišová) sedia na stoličkách v popredí scény a najprv sa začínajú vyjadrovať k svojmu nerovnoprávnemu postaveniu v divadelnom, aj vo filmovom prostredí, oproti svojim hereckým kolegom. Cesta žien-umelkýň k profesionálnej tvorbe v každom odvetví bola od nepamäti náročná. Žiaľ, ostáva problematická aj v súčasnosti. Je veľkým pozitívom, že sa to olomoucký inscenačný tím nebál reflektovať a rozhodol sa byť provokatívny. Zámerom herečiek je predovšetkým poukázať najmä na rodové nerovnosti v pôvodnom znení Zlatého kolovratu zo súčasného uhla pohľadu, v dôsledku ktorých sa nakoniec rozhodli Zlatý kolovrat nezinscenovať.

Okrem silnej tematickej, aj hereckej výpovednosti jednotlivých balád púta olomoucká inscenácia aj scénografickým riešením, ktoré, ako už bolo naznačené, predovšetkým pozostáva zo sklenenej steny tiahnucej sa celou šírkou javiska. Táto sklenená stena sa dá vnímať ako hranica života a smrti, vzhľadom na vývoj deja za ňou, aj pred ňou. Svet za stenou je záhrobie – miesto, do ktorého postavy vstupujú dobrovoľne, pretože sú už na pokraji svojich síl (ako napríklad Vdova v balade Holoubek, ktorú stvárňuje Kristína Jurková) alebo sú doň zmanipulované démonickými bytosťami (ako napríklad Nevesta, ktorú stvárňuje Natálie Tichánková v alternácii s Hanou Piterkovou a. h. pod vplyvom diabolského Ženícha, Petra Vaněka v balade Svatební košile). Svet pred stenou reflektuje jedinečné momenty „tu a teraz“. Pred stenou sa odohrávajú vášnivé vzplanutia, ale aj hlboké sklamania, čím je charakteristická každá jedna balada olomouckej inscenácie Kytice. Medzníkom medzi svetom za a pred stenou je stredne veľká čierna skriňa, z ktorej sa v úvodnej, aj v záverečnej scéne vynárajú všetky vystupujúce postavy v podobe zosynchronizovaného davu sirôt, ktoré ostali po matke hľadajúc cestu do šírych zemí, ako to opisuje Erben v balade Kytice. Na sklenenej stene je pripevnených aj niekoľko levitujúcich stoličiek, čo značne zvyšuje jej vizuálnu atraktivitu a zároveň predznamenáva fyzickú náročnosť inscenácie.

Olomoucká Kytice predstavuje značne progresívny pohľad na českú literárnu klasiku z 19. storočia. Výrazný posun v interpretácii predstavuje hlavne, už spomínaný, dôraz na ženské postavy v každej z balád. Teda ide o nadčasové, moderné dielo so životnými témami, ktoré sú naďalej všadeprítomné. Prostredníctvom ctižiadostivých ženských postáv v baladách chce Pecko očividne zvlášť motivovať dievčatá a ženy v publiku k väčšiemu odhodlaniu a k prijatiu zodpovednosti za svoj život.


Autorka je studentka katedry teorie a kritiky DAMU Praha