Odkedy a prečo si sa rozhodla intenzívne venovať divadlu?

Začalo sa to na konzervatóriu. Práca na cudzích etudách a dialógoch ma bavila viac než samotné hranie. Bavilo ma radiť, vymýšľať akcie, hľadať riešenia – byť na druhej strane. Hrala som v divadle, ale réžia mi jednoducho sadla a cítim sa pri nej ako ryba vo vode. Je to jedna z mála činností, pri ktorých naozaj stopercentne žijem daným momentom, najmä keď skúšam. Myslím, že vďaka hereckej skúsenosti na skúškach vydávam veľa energie. Je to síce vyčerpávajúca metóda, ale je moja. Vždy mi robí radosť a prináša zadosťučinenie.

Prečo práve DAMU a nie VŠMU?

Chcela som skúsiť ísť do sveta a Prahu som si obľúbila ako mesto. Bol to presne ten krok mimo komfortnej zóny, ktorý človek potrebuje pre svoj rast. Na prijímačky som sa pripravovala dlhodobo a úprimne som o štúdium stála. Keď ma prijali, na žiadne ďalšie prijímačky som sa už nedostavila (úsmev).

Aké bolo štúdium činohernej réžie na DAMU pre ženu – Slovenku? Máš skúsenosti s nejakou formou diskriminácie?

Ako Slovenka nie, Česko nevnímam ako cudzinu. Skôr mám úsmevné príhody. Stretla som sa s pojmom „ženská réžia“ a dodnes presne neviem, čo znamená. Počula som aj vetu: „Režisérka je režisér.“ Ja nerozdeľujem ženskú a mužskú réžiu. Inak mám so štúdiom príjemné skúsenosti. Mám okolo seba ľudí, ktorí mi fandia, ale zároveň mi povedia konštruktívnu kritiku. Na konzervatóriu mi hovorili, že ma nečaká ľahká cesta, ale myslím si, že spoločnosť sa celkovo posunula. V dnešnej dobe ľudia vyhľadávajú empatické vedenie a konštruktívnu spoluprácu, nie autoritatívne buchnutie do stola. Už sa to neberie ako slabosť.

Kto ťa počas štúdia najviac formoval?

Prostredie. V Česku som mala možnosť vidieť obrovské množstvo kvalitných inscenácií – domácu tvorbu, hosťujúce zahraničné súbory aj festivaly. DAMU ma naučila hľadať inšpiráciu v hudbe, vo výtvarnom umení, v popkultúre, aj v snoch. Naučila ma mať otvorenú myseľ a neustále sa vzdelávať. Skúšam rôzne žánre a formy a snažím sa nič nenálepkovať. Najdôležitejší sú však moji spolupracovníci, ktorých mi škola dala a s ktorými sa formujeme spolu. Sú nimi Michal Spratek a Bára Klenová.

Dodnes sa hovorí o silnej, niekedy až toxicky súťaživej atmosfére na DAMU. Ako si ju vnímala ty? Bola chvíľa, keď si povedala, že s divadlom končíš?

Myslím si, že zdravá súťaživosť a konkurencia sú prospešné. Atmosféra okolo mňa bola na DAMU skôr motivujúca. Osobne si zakladám na úprimných vzťahoch a na férovej a príjemnej spolupráci. Nikdy som si nepovedala, že s tým chcem skončiť, aj keď boli chvíle, keď som sa cítila na dne. Tesne po škole som zažila aj ťažké životné obdobie, ale vždy som v tom videla nádej a úskalia som vnímala ako skúšku charakteru. Naučila som sa zvládať svoje ego. Viem, kedy ho odložiť v prospech veci a kedy ho naopak vytiahnuť a byť nekompromisná – pretože bez toho by som veľa vecí ani nezačala.

Čo bol najtvrdší prechod zo školského „môžem všetko“ do profesionálneho „musím dodať premiéru“?

Samotná tvorba nebola veľká zmena. Pomerne rýchlo som vytriezvela z predstavy, že všetci na mňa čakajú. Bola som naivná. Naučila som sa proaktívnosti a disciplíne. Vybudovala som si režim, ktorý si síce žiada veľké obete a nerobím v ňom ústupky, ale zdá sa, že funguje. S Ductom a naším ročníkom, ktorý som zo srandy pomenovala Činohra 24/7 (mimochodom, ten názov už zostal), sme v úplne poľných podmienkach naskúšali Praporčíka v Peškovke. Zvládli sme to, pretože sme sa poznali zo školy a verili si. Vo Východočeskom divadle v Pardubiciach ma poznali len niektorí mladší herci, takže som si svoju metódu, osobnosť aj režijný zámer musela obhájiť hlavne medzi staršími hercami. Tak je to vlastne všade a mám skúsenosť, že časom sa tie hrany obrúsia. Musela som sa naučiť vychádzať s rôznymi ľuďmi, nadchnúť ich pre svoju víziu a zároveň im dať priestor a dôverovať im. Do Východočeského divadla ma pozvala Anička Zindulková Hlaváčková, Bang dramaturgoval Láďa Nunvář. Vzniklo z toho priateľstvo aj srdcové dielo, ktoré má úspech medzi mladými divákmi. Vďaka tomu som získala ich dôveru a teraz ma pozvali na veľkú scénu. V MeetFactory som prišla s Lovrenského Když nám bylo míň a chcem poďakovať Matějovi Samcovi, ktorý mi dal príležitosť a veril vo mňa. Naše stretnutia nad knihou a mojou adaptáciou prerástli do dlhodobej spolupráce a Matěj je dnes tak trochu môj mentor. Veľmi mi pomohol v mojich začiatkoch. Vďaka nemu sa cítim sebavedomejšia a zachovala som si vlastné videnie tvorby.

V tvojich inscenáciách sa opakuje silná ženská línia. Čo ťa na hrdinkách, ktoré odmietajú hrať podľa pravidiel, priťahuje?

Milujem ženské hrdinky! Milujem ženy – odvážne ženy, ženy, ktoré hľadajú svoje šťastie a svoje unikátne miesto v spoločnosti. V Když nám bylo míň hrá Luciana Tomášová niekoľko ženských postáv. Niektoré sa z adaptačných dôvodov nezachovali v celej svojej bytostnej hĺbke. Je medzi nimi aj mladá žena, ktorá sa k jednému z protagonistov zachovala nezrelo a je zhmotnená cez ublíženú mužskú optiku, čo mi príde poctivejšie. Stvárňuje však aj výnimočnú Aylu, ktorá je Ivorovi pozitívnym príkladom pre jeho život. Eleonora z Tanga je hedonistka, ktorá si sexuálnu slobodu užíva naplno a v podaní Sandry Černodrinskej je živá a komická. Evženie je zase babička, ktorá sa prispôsobila modernej dobe, hrá FarmVille na iPhone a počúva K-pop (smiech). Zuzana Bydžovská sa na túto rolu skvele hodí.

Ako konkrétne si režírovala Hedu v Divadle J.K.Tyla v Plzni, ktorá väčšinou býva čítaná ako hysterka alebo manipulátorka?

Ja Hedu nevnímam tak povrchne, ale zaujíma ma aj jej zlé životné rozhodnutie, s ktorým potom musí žiť. Vybrala si istotu – muža, ktorý jej poskytuje pohodlný život, ale vôbec jej nestačí, a do tejto zlatej klietky sa zahnala sama. Zaujalo ma, že bezmocnosť nad vlastným životom môže byť horšia ako samotná smrť. Keď človek nevie pohnúť s vlastným životom, môže pohnúť aspoň so životom niekoho iného. Preto som ju nevykreslila len ako hysterku, ale ako ženu, ktorá chce pre seba niečo viac. Chce nadobudnúť pocit, že má život vo vlastných rukách, a tak sa mení na bájnu Artemidu a volí cestu tragického, ale veľkolepého konca.

Ako vnímaš feminizmus v réžii? Je to téma, estetika alebo spôsob práce v skúšobni?

Vo všeobecnosti si myslím, že to, že som žena, má vplyv na moju réžiu, ale vo svojich inscenáciách mám vyvážený svet mužov a žien. Nerobím to zámerne ani programovo, je mi to úplne prirodzené. Nemyslím si, že existujú mužské a čisto ženské témy. Pohľad akéhokoľvek človeka na tú istú vec môže byť cenný a obohacujúci, a práve preto je dobré, keď ich v jednej inscenácii zaznie viac. Mám rada príbehy žien, ktoré sa vymedzujú voči stereotypom, dogmám a zaužívaným normám.

Mrożek rieši paradox, že deti sa búria nie proti zákazu, ale proti prílišnej slobode. Je Arthur v Tangu tvoj rovesník?

V hre Tango sme s inscenačným tímom zvolili iný prístup. My sme tá generácia rodičov o desať rokov neskôr. Nepokladali sme si otázku „aký je Artur?“, ale „čo sa stane, keď necháme veci zájsť takto ďaleko?“ Osobne mi je Artur veľmi sympatický a v mnohom s ním súhlasím. Bezbrehá sloboda bez akýchkoľvek pravidiel naozaj nie je správnou cestou. Na Tangu ma fascinuje práve to, že chaos a sloboda môžu byť rovnako nebezpečné ako tyrania, ktorú mali nahradiť. Vo svete je dôležitá rovnováha. Všetci poznáme koncept jin a jang. Každý extrém je škodlivý.

Si aj autorkou hudby. Ako prepájaš hudobné myslenie s režijným? Komponuješ už pri čítaní textu?

Som presvedčená, že hudba je dôležitá pre správnu atmosféru a spôsob vnímania scénického projektu. Veľa vecí najskôr „počujem“, ešte skôr, než sú zrežírované – ako by mala ktorá postava znieť, akú hudbu pri nej počujem. Prvé debaty s tvorivým tímom preto často začínajú veľmi intuitívne: nejaká atmosféra, konkrétna referenčná skladba, farby. Niekedy to vie ľudí až prekvapiť či pohoršiť, že si dovolím veriť intuícii a nemám všetko hneď podložené argumentmi alebo referenciami na sociologické štúdie. Lenže intuícia sa predsa tiež o niečo opiera – o pozorovanie a premýšľanie. Študovala som hudbu, cítim sa byť umelkyňou a o inscenácii premýšľam v širších súvislostiach. Hudba je jednou z vrstiev tohto premýšľania.

Čo pre teba momentálne ostáva najväčšou výzvou?

Chcela by som prilákať do divadla čo najviac ľudí, ideálne aj takých, ktorí v divadle ešte neboli. Chcela by som sa zlepšovať v tomto remesle a nájsť si dobrý work-life balance. Takisto je pre mňa výzvou vždy to, čo ma práve baví a na čom pracujem. Po Ratajovej opere In the Eyes of a Dragonfly sa teším na ďalšie opery, čaká ma muzikál Into the Woods, s Dočasnou Company doskúšavame pohybovú inscenáciu, píšem pre rozhlas a som vo writers’ roome televízneho seriálu.

Akú divadelnú sezónu máš pred sebou?

Čo sa týka inscenácií, čakajú ma dva autorské projekty. V Arche budem inscenovať vlastný text o klimatickej kríze, v Rubíne rozskúšam vlastný text o postoji mladých žien a mužov k materstvu a otcovstvu. Potom ma čaká Sondheimov muzikál Into the Woods a adaptácia Shakespearovho Jak se vám líbí do súčasnosti. Ale moja sezóna nebude len divadelná. K tomu mám aj rozhlas – autorský podcastový miniseriál – a dramaturgiu filmu, ktorý sa zaoberá tým, ako sa na ženách demonštruje traumatická skúsenosť v podobe chronických zdravotných problémov, s názvom Wake Up Tired. A nechám sa prekvapiť, aké ďalšie výzvy mi budúcnosť prinesie.