Divadelní noviny Aktuální vydání 20/2019

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

20/2019

ročník 28
26. 11.–9. 12. 2019
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    Chvála neprirodzenosti

    Manifest je spôsob komunikácie so svetom, ktorý si samozvane nárokuje objaviť instantný liek na politický, astronomický, umelecký, parlamentárny, agronomický a literárny syfilis. Môže byť príjemný a dobrosrdečný. Má vždy pravdu, je silný, priebojný a logický.

    Tristan Tzara

    Určujúcou témou šiesteho ročníku festivalu Mobilis, ktorý organizuje kultúrne centrum Diera do Sveta v Liptovskom Mikuláši, je MANIFEST. Pod manifestom sa štandardne rozumie verejne publikovaná deklarácia zámerov, motivácií, alebo názorov autorov. Býva spravidla súborom preskriptívnych myšlienok či predstáv, vedúcich k implementácií zmien, ktoré autori považujú za žiadúce. Takýto dokument je úzko viazaný na ideu pokroku a za svoj si berie nárok na vymáhanie nových vzťahov k pravde a moci. Niektoré položky programu festivalu Mobilis sa však takejto definícií manifestu značne vymykajú. K idey pokroku sa stavajú skôr skúmavo, opatrne, až odťažito, nároku na vymáhanie nových vzťahov k pravde a moci sa vzdávajú, alebo s ním silne polemizujú a vyhýbajú sa i preskripcií myšlienok, predstáv, či postupov. Nefingujú osvietenosť, fundovanosť, progresivitu, morálnu ani intelektuálnu nadradenosť a neprichádzajú s jednoznačným riešením. Tieto alternatívne manifesty nadväzujú na predstavu o umení, ktoré je, podľa slov Patricie MacCormack: …známe predovšetkým svojou fikčnou povahou a tým, že je tradične považované za zbytočné.

    Do súvislosti s tradičnou zbytočnosťou umenia dávajú tieto alternatívne manifesty kontra-intuitívne fenomény, ktoré by málokto považoval za prínosné, priebojné, či pozitívne a vytvárajú tak spôsob prezentácie manifestu, ktorý v sebe obsahuje inherentnú kritiku tradičného formátu manifestu, ktorý sa ľahko môže preklopiť do novej formy útlaku. Tam kde sa manifest tradičného razenia snaží byť presvedčivý a strhujúci, priťahujúci pozornosť ku svojej dynamike, sile a perspektívnosti predkladaných postupov pre žitú realitu, obracajú sa tieto alternatívne manifesty k aspektom životnej skúsenosti považovaným za nežiadúce a tieto aspekty prostredníctvom imaginácie mobilizujú a transformujú na nástroje zmeny. Takýto manifest nie je negativistický ani rezignovaný, akurát v sebe nesie uvedomenie faktu, že zmena nie je čisto pozitívny fenomén a nemal by ako taký patriť len tým, ktorí sú ochotní a schopní uspokojivo performovať to, čo sa k idey zmeny a pokroku štandardne viaže. Takýto manifest neodmieta bojovať, odmieta však bojovať podľa ustanovených pravidiel, ktoré nepovažuje za férové.

    Manifest, ktorý sa priznáva k dedičstvu zbytočnosti umenia, na ktorú nadväzuje používaním zbytočných, či vyslovene nechcených materiálov, či zdrojov, tak jasne dáva najavo svoj postoj voči požiadavke kapitalizmu na sústavnú, súťaživú produktivitu. Ak totiž takýto manifest používa prostriedky, ktoré spoločnosť považuje za odpad, pravdepodobnosť, že bude kooptovaný a kapitalizovaný sa radikálne zmenšuje, keďže možnosť identifikácie väčšinových činiteľov s týmito prostriedkami je takmer zanedbateľná. Cesta k nemu je prekérnejšia. Ťažšie schodná pre utlačovateľov a naopak ľahšie pre utlačovaných.

    Happening POOL (T. Sikorová, T. Moravanský) založený na výskume post-klauniády si do svojich služieb berie nečinnosť hraničiacu s nihilizmom. Autori tu svojho klauna stavajú do priameho protikladu s jeho tradičným obrazom v západnej kultúre a vytvárajú dokonale pasívnu postavu, ktorá chce byť vo svojom kontexte prirodzená a nepozorovaná. Odmieta zabávať, zľahčovať, či explicitne dopomáhať k tvorbe akýchkoľvek hodnôt, či právd. Jediné, čím sa vyznačuje je to, ako vehementne a zároveň úsporne si uzurpuje svoje miesto na svete. Sklamané očakávania diváka priťahujú pozornosť k divákovi samotnému, ktorému nie je poskytnuté nič, okrem možnosti akceptovať inú, cítiacu bytosť tak, ako sa sama rozhodla existovať v priestore a neostáva mu nic iné, ako sústavne prehodnocovať svoju vlastnú pozíciu. Happening exponuje umelosť divadelnej formy a pohodlnosť, ktorá vyvstáva z historických kodifikácií tejto umelosti. Odmietnutím konania a blokovaním dramatickej situácie vystupuje do popredia zodpovednosť diváka za svoje vlastné nepohodlie a pocit nepatričnosti, ktorý istota post-klauna v jeho nejednaní len umocňuje. Akékoľvek rozhodnutie diváka, akokoľvek banálne, v tomto suspendovanom prostredí absurdne naberá na dôležitosti a váhe. Týmto počínaním post-klaun inteligentne reflektuje a zásadne odmieta nutnosť opakovane vysvetľovať a obhajovať svoju existenciu, ktorá je často vnucovaná marginalizovaným subjektom a načrtáva tak cestu od nihilizmu k základným hodnotám humanizmu. Ticho a nenásilne a predsa evokatívne si nárokuje na právo na život, akokoľvek zvláštny a zdanlivo nepatričný.

    Solo lamentoso, S. Daubnerová. Foto: archiv festivalu.

    Inscenácia Solo Lamentoso (Sláva Daubnerová) pracujúca s námetom „spievajúceho domu“ rozžíva narcizmus, odcudzenie a patologickú nemožnosť komunikácie. Jediná postava tu s morbídnym odhodlaním berie do rúk odmietanie svojej osoby a osobnosti spoločnosťou a obracia ho proti spoločnosti, o ktorej má pocit, že ju zavrhla, podviedla a ponížila. Deziluzórna posadnutosť sebou samou tu naberá gargantuovských rozmerov a odkrýva subštandardné nuansy (ne)spravodlivosti. Absolútna pohltenosť postavy subjektivitou postupne vynáša na povrch nebezpečenstvo davového pohľadu, zmýšľania a konsenzu a poukazuje na nebezpečenstvo vzniku situácie, kedy je blaho väčšiny vykúpené utrpením menšiny. Toxické a neutuchajúco akuzatívne počínanie postavy, ktorá sa postupne prepracováva k téze: „za môj život je x ľudí málo“ odkrýva bezcitnosť kolektívu, ktorý sa o cudziu bolesť nezaujíma, kým mu táto bolesť násilne nevstúpi do bežného života. Preexponovaná izolácia postavy, sprevádzaná faktom, že mnoho aspektov inscenácie je do tela postavy premietaných zo záznamu, takže divák stráca pojem o tom, či sa nachádza v reálnom čase, v ktorom je ešte zásah do situácie možný, je vlastne komplexným volaním po empatií a záujme o blížneho, ktorá by mala byť súčasťou nášho základného, ľudského vybavenia a nielen nástrojom, ktorý neobratne a neochotne vyberáme až v čase neodvrátiteľnej krízy. Inak nám hrozí, že budeme vytvárať monštrá prostredníctvom tichého násilia, ktorým môže byť náš celkom mimovoľný nezáujem.

    Performatívna prednáška Body Pain(t) (Tatiana Takáčová), ktorá si berie za základ denníkové záznamy spojené s procesuálnou kresbou vznikajúcou v čase panických atakov pretvára skúsenosť s mentálnou chorobou. Takáčová pracuje s disciplínou tela a reči a stavia vedľa seba požiadavky, ktoré má na telo a reč mentálna choroba a jej systematická liečba. Ukazuje telo, ktorému z dvoch zdanlivo kontrastných dôvodov nie je umožnené dosiahnuť uvoľneného, prirodzeného, či uspokojivého stavu. Divák je svedkom prelínania a vzájomného ovplyvňovania sa dokumentácie a žitej realite, kedy sa slovo vpisuje do tela a telo do slova. Takáčová prízvukuje potrebu spoločnosti jej bytie kategorizovať a zjednodušovať, bez nutného záujmu o špecifiká jej konkrétneho tela a vnímania. Divák s ňou vstupuje do zdanlivo pevných a prepracovaných štruktúr, ktoré sa postupne vlastnou váhou fragmentarizujú a rozmazávajú a ponúkajú úvahy o adekvátnosi používania konkrétnych kodifikovaných rečových a telesných gest k popisu intímneho prežívania skutočnosti. Takáčová polemizuje s užitočnosťou ako vedeckého, či lekárskeho, práve tak ako introspektívneho poznania prostredníctvom reči a zrozumiteľného telesného vyjadrenia a načrtáva cestu k udržateľnej nejednoznačnosti. Nežne poukazuje na drobné násilia vznikajúce v procese, kedy sa snažíme niečomu porozumieť a pomenovať to a pripomína nám váhu slova vo vyhodnocovaní osôb a dejov. Pripomína nám vlastnú úzkosť z nepomenovaného a nutnosť niekedy, v mene súcitu, akt pomenovávania odložiť, či od neho odstúpiť úplne.

    Všetky tieto manifesty sa k žitej realite súčasnosti, aj napriek zdanlivej kontra-intuitívnosti svojich mechaník, stavajú s hlbokou úprimnosťou a triezvosťou. Nepriaznivé skutočnosti sa totiž nesnažia poprieť, vybieliť, či obísť, ale zložky zmeny hľadajú priamo v ich vnútri. Nehľadajú cestu okolo, ale skrz. V tomto procese priamo destabilizujú ustanovené kategorizácie a dláždia cestu k postupnému prehodnoteniu toho, čo a koho, v súčasnej spoločnosti považujeme za niečo/niekoho hodnotné/ho. Ak sa totiž nečinnosť, rastúci chaos, narcizmus, mentálna choroba a. i. môžu za špecifických, citlivo vytvorených podmienok, stať nástrojom pozitívnej zmeny, možnosti používať tieto identifikátory k systematickej marginalizácií subjektov, ktoré sú týmito štítkami označované, bude postupne, neodvratne ubúdať na sile a dosahu.

    Poslednou kľúčovou stratégiou, ktorú považujem za potrebnú v tomto kontexte uviesť, je humor. Tento fenomén možno na festivale Mobilis nájsť, v rozličných podobách, v priereze celým programom a je v rámci jeho štruktúry výsostne dôležitým komponentom. Celok festivalu totiž nepovažujem za cvičenie v náruživej serióznosti, ale za krásny príklad hravosti a imaginatívnosti, ktorá jediná nás môže doviesť ku vskutku novým perspektívam a spôsobom prežívania.

    ///

    Více o Slávě Daubnerové a jejím Solo Lamentoso na i-DN:

    Nevadí mi, když si vylámu zuby


    Komentáře k článku: Chvála neprirodzenosti

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,