Divadelní noviny Aktuální vydání 19/2018

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

19/2018

ročník 25
13. 11.–26. 11. 2018
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • Hledat
  • Facebook Divadelních novin

    Dotyky a spojenia Martin 2011: Slabá úroda?

    Stalo sa už akousi tradíciou, že tak ako sa slovenská divadelná sezóna symbolicky otvára Divadelnou Nitrou, uzatvára sa martinským festivalom Dotyky a spojenia, kde sa počas jedného týždňa dá vidieť to najzaujímavejšie, čo sa za rok v slovenskom divadle vykonalo. Zámerne nepoužívam termín najlepšie, pretože je len veľmi ťažké zhodnotiť kvalitatívnu úroveň inscenácií. S tým i súvisí každoročná polemika nad ich výberom, nad tým, čo si zaslúži alebo naopak nepatrí na takéto podujatie.

    Pravdou je, že dramaturgická rada má ťažkú a nie vždy dosť zvládnuteľnú úlohu, pretože obísť aj tak malú divadelnú obec sa zdá byť nesmierne komplikované. Aj tento festival akoby bilancoval vzostupnú či naopak klesajúcu úroveň domáceho profesionálneho divadla, nastoľuje často otázky ako ďalej, prečo toto sa sem dostalo a prečo zasa tamto dramaturgia festivalu obišla. Podobne aj ostatný ročník vyvolal miestami rozhorčenie, miestami útechu a miestami tú prekliatu otázku Prečo?

    Keď sa práve nehralo…

    Bohatý program festivalu sa opäť rozdelil na dve časti: ranné predstavenia pre deti a mládež a popoludňajšie, večerné a nočné (začínajúce od 23.30.) pre „dospelého“ diváka. Je chvályhodné, že sa nezabúda na mladé publikum. Ide o dôkaz, že divadlo pre deti a mládež je rovnako dôležitou súčasťou komplexného obrazu konkrétnej divadelnej kultúry a nemalo by sa izolovať a koncentrovať len na špecifické prehliadky. Novinkou bol ešte pred oficiálnym zahájením jednodňový program pod názvom Dotyky a spojenia Junior, ktorý predstavil študentskú tvorbu z bratislavskej VŠMU, AU v Banskej Bystrici a ukážku z projektu Divadelného ústavu Mliečne zuby. Škoda, že bol oficiálne vyčlenený, azda by si nesúťažný festival mohol takúto kategorizáciu odpustiť. V konečnom dôsledku konfrontácia študentov a profesionálov môže byť obohacujúca pre oba tábory, majú predsa toľko spoločného.

    Okrem toho je už neoddeliteľnou a pomerne dôležitou časťou aj tzv. Kritická platforma, ktorej úlohou je odborná kritická diskusia s tvorcami (hoci tí sa jej účastnia len výnimočne). Nielen hodnotí alebo analyzuje inscenácie, ale súčasne je priestorom pre všeobecnejšie zamyslenia sa nad stavom súčasnej kultúry, divadla, drámy a podobných nekonečných tém. Kritická väzba by mala byť súčasťou všetkých festivalov, ale zmysel má len vtedy, ak vyvolá reakciu a  prerastie do dialógu s druhou stranou. To sa však v Martine nedarí (už dlho) a nemožno tvrdiť, že by šlo len o zlyhanie organizátorov.

    Pozornosť si okrem predstavení zaslúžili i sprievodné podujatia, napríklad seminár Ako na divadlo, ktorý predstavil rovnomenný projekt  Asociácie Divadelná Nitra v spolupráci s Divadlom Andreja Bagara v Nitre. Jeho podstatou bol intenzívny kurz pre študentov nitrianskych gymnázií a vysokých škôl, kde sa stretli s divadlom nielen ako nezaujatí diváci, ale sledovali inscenáciu ako dlhodobý proces od jej vzniku až po výslednú kritickú reflexiu. Nemenej zaujímavé bolo i scénické čítanie súťažných textov, ktoré vznikli počas dielní kreatívneho písania pre deti a mládež v rámci projektu Platforma 11+. Projekt organizuje Divadelný ústav v spolupráci s niekoľkými slovenskými divadlami, kde konkrétne dielne aj prebiehali.

    Na záver festivalu ešte prebehla diskusia Dramaturg na dobu neurčitú, ktorú spoluorganizovalo slovenské centrum AICT a zrejme ju vyvolali zmeny, ktoré nastali v poslednom čase v SND a súviseli prakticky so zrušením postu dramaturga v činohre.

    Omyly?

    Opäť sa vraciam k polemike nad tým, či sa dalo na festivale vidieť to najlepšie alebo najzaujímavejšie. A bez náznaku patriotského povzdychu konštatujem, že v prevahe boli tentokrát inscenácie, ktoré by možno zaslúžili zmienku v podobe glosy v regionálnom denníku ako pozvanie na festival. Medzi takéto kúsky rozhodne patril nevydarený Sen noci svätojánskej DJZ Prešov v réžii Svetozára Sprušanského. Režisér prvotnú koncepciu prenesenia deja do školskej telocvične niekde na pomedzí doznievajúceho socializmu a súčasnej popkultúry príliš nedomyslel. Nielen vizuálne je inscenácia spútaná schematickými klišé, kde posledné, na čo tvorcovia mysleli, je Shakespearov verš a jeho komunikácia s publikom. Základnou témou je predovšetkým biologická, sexuálna, telesná túžba a hľadanie pravej sexuálnej identity. Okrem toho ale aj napríklad otázka umeleckej individuality vo výstupoch remeselníkov, v tomto prípade ako amatérskeho dramatického krúžku. Absolútne nesúrode pôsobia tanečné časti, na ktorých síce herci pracovali s profesionálnym choreografom (Jaro Viňarský), ale žiaľ bola zreteľná izolovanosť medzi charakterom postavy a samotných tanečných výstupoch, ktoré pôsobili príliš mechanicky v scénach, kde mali vyjadriť emocionálny stav postavy. Výsledok tak vyznel ako blamáž, kde semtam bolo hercom rozumieť, ako sa snažia prednášať bohatý text. Žiaľ, nachádzame sa v teritóriu, kde by tvrdenie „aj snaha sa cení“ platiť nemalo.

    Rozpačitým bolo i oficiálne otvorenie Višňovým sadom v réžii Martina Hubu a v podaní Jókaiho divadla v Komárne. Z Hubu sa stáva akýsi čechovovský režisér. Nejde ani o prvý a zrejme ani o posledný pokus o hľadanie novej interpretácie čechovovských textov. Huba sa začína opakovať. Mnohé postupy zdvojuje pri niekoľkých inscenáciách a tak tomu bolo i v tomto prípade. V podstate je inscenácia vizuálne pútavá. Deformovane a na vlásku visiace obrovské obloky alebo Firs v dokonale padnúcom obleku a s vyberaným správaním predznamenávajú odchod starého sveta, ktorý je beznádejne nahradený novým. Ale po pár výstupoch to už začne byť rozvláčna nuda so všetkými negatívnymi prívlastkami, ktorými sa niekedy texty A. P. Čechova častujú. Príjemným zážitkom bola ukážka poctivého psychologického herectva, založeného ešte stále na remesle prežívania, kde sa ale herci  veľmi šťastne vyhli falošnému pátosu či hyperbole. Inak ako priemerným sa však tento Višňový sad nazvať nedá. A na tom nič nezmení ani meno a charizma režiséra.

    Ťažko možno považovať za relevantný uzavretý javiskový tvar divadelný pokus v podobe autorskej inscenácie Barbados zo Štúdia 12 v Bratislave. Režisérka Júlia Rázusová spolu s hercami predvádza akúsi formu terapeutického hereckého cvičenia, kde sa strieda reálna a autentická rovina s fantasknom a snahou o interaktívne a doslovné previazanie publika, akoby chcela diváka vtiahnuť do hry, ktorá sa vo forme ľahkej zábavy predvádza na javisku. Ako celok sa inscenácia nedá uchopiť. Ak by sa dali vytiahnuť jednotlivé nápady, iste by sa dali označiť za zaujímavé. Ale nápad divadlo nerobí.

    O komplikovanosti udomácnenia českých textov v slovenskom divadle by sa dala napísať dlhá štúdia (a samozrejme to platí i naopak). Svedčí o tom okrem iných aj inscenácia Lagronovej textu Plač zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského, ktorá bola zároveň slovenskou premiérou. Problematický je už slovenský preklad. Neobratný jazyk plný bohemizmov a celé monológy pôsobia akoby boli len prepísané z českej syntaxe. Mladá režisérka Joanna Zdrada si nevedela rady s textom, v ktorom akoby konanie zastúpilo slovo. Výsledok je príliš ilustratívnym, predvídateľným a dlhým príbehom, pri ktorom už v úvode vieme, ako skončí. Nemalú zásluhu na tom majú i nevyvážené herecké výkony. Herečky zvyknuté zväčša na komediálny repertoár len ťažko prechádzajú z exhibovania, smiešneho groteskna, ktoré neadekvátne kontruje textu.

    Ďalším Shakespearom a znovu pomerne rozpačitým bola i inscenácia Ako sa vám páči Štátneho divadla Košice v réžii Romana Poláka. O problémoch hereckého súboru košickej činohry sa netreba rozpisovať. Až na výnimky (napr. Ibsenova Nora v réžii Anny Petrželkovej, Euripidova Médea a Krásavica z Leenane Martina McDonagha, obe v réžii Michala Vajdičku) sa kvalitatívna úroveň súboru zmieta vo výraznom podpriemere a nie vždy ho z neho pozdvihne režisér. A napriek tomu, že ide o Poláka, ani tu sa mu nepodaril zrejme očakávaný výsledok. Podobne ako pre prešovských hercov, kameňom úrazu bol nielen veršovaný text a neschopnosť prednesu s výraznejšou osobnou výpoveďou, ale aj základné technické nedostatky, ktoré sa prejavili aj v spolupráci s monumentálnou čiernobielou scénou z dielne Pavla Boráka, ktorá evokovala brookovsky prázdny priestor zapĺňaný bambusovými tyčami. Nevydarené boli i sexuálne interpretácie niektorých postáv, travestie bez významu. Jednoducho celok pôsobil príliš lacne a príliš sa ponúkal diváckym zbulváreným chúťkam.

    Čo stálo za to

    Medzi inscenácie, ktoré možno označiť za hodné pozornosti, patrí rozhodne ostatný kus divadla Skrat Napichovači a lízači. Po inscenácii Mŕtve duše prichádza súbor s novým divadelným tvarom, ktorý právom môžeme považovať v slovenskom divadelnom kontexte za pokračovateľa tradície divadelnej dekompozície, s ktorou prišiel Blaho Uhlár. Napichovači a lízači prinášajú moderný pohľad na tradíciu slovenského folklóru. Ide o žánrové obrázky reálnej každodennosti, bez ambície o výraznejšiu divadelnú výpoveď. A v tom tkvie čaro inscenácie, ktorá sa nesnaží o umelecký a spoločenský presah, ale provokuje skromnou ale účinnou divadelnosťou, ktorá na prvý pohľad nesie znaky prísnej civilnosti, no v podstate ide o pomerne výraznú štylizáciu.

    Inscenáciou Hollého Kuba nadviazal Dodo Gombár na predchádzajúcu spoluprácu so SKD Martin. Pohyboval sa však na tenkom ľade. Inscenačná tradícia textu je nesmierne spätá práve s martinským divadelným prostredím, takže každá nová interpretácia je riskom. Tým je i ta Gombárova, ktorá odkryla dve roviny. Na jednej strane príbeh dedinského prostáčika vo veľmi štylizovanej podobe. Ta je súčasne divadlom na divadle, ktorým sa pokúša bývalý herecký súbor ex post o vzkriesenie starej inscenácie. Oba póly sú uzavreté v králičej klietke, v ktorej sa v závere postupne všetky postavy do králičej podoby menia a jediným, kto sa z toho pletiva dostáva, je práve Kubo. Gombárova explózia nápadov a invencie narazila na nedôslednú dramaturgiu, ktorá neustriehla mieru použitých prostriedkov. Po kratšej časti sa z inscenácie stáva zhluk množstva alúzií nielen na slovenskú klasiku ale aj na spoločnosť, jej neduhy, klišé predstavy so snahou o grotesknú nadsázku, kde sa však len ťažko orientovať. Okrem potešiteľnej hereckej disciplíny v presne podaných plnokrvných výkonoch pôsobí celok na oko veľmi zaujímavo a skutočne moderne. Vzdáva sa totiž pietnej úcty ku klasickým textom, ktoré si možno viac ako úctu zaslúžia razantnú úpravu.

    Podobným prípadom je i inscenácia hry Ondreja Šulaja Gazdova krv bratislavskej Astorky, ktorou nielen režisér Juraj Nvota ale prakticky samotné divadlo nadviazalo na úspešné inscenácie textov Rudolfa Slobodu Armagedon na Grbe a Macocha. Šulajova dráma je v istom zmysle jemne biografickou parafrázou na Slobodov umelecký a súkromný život, kde sa mieša realita so snovosťou. Mimoriadne sa inscenácia podarila v hereckej interpretácii, výnimočný je výkon Szidi Tobias v úlohe Slobodovej manželky, ktorá sústredene, skromne, ale pritom nesmierne pestro zobrazuje ženskú hrdinku, ktorá je vlastne „len“ manželkou spisovateľa. Gazdova krv veľmi dobre nadviazala na slobodovskú tradíciu v Astorke a patrí k tomu najlepšiemu, čo sa za posledné roky dalo v tomto divadle vidieť.

    Medzi šťastnú voľbu dramaturgickej rady patrí i inscenácia debutu Michaely Zakuťanskej Havaj, ktorú v rusínskom Divadle Alexandra Duchnoviča naštudovala Zoja Zupková. Zakuťanskej ironický pohľad na životnú križovatku Východ-Západ, ktorý rozpráva prostredníctvom hlavnej hrdinky Jany, túžobne čakajúcej na príležitosť vypadnúť z „konca sveta“ do sveta veľkého, je úsmevnym, ale tiež súcitným obrazom skutočnosti. Vtipné dialógy bez nánosov slovného balastu dokázala Zupková divadelne „zhmotniť“ a každodenný stereotyp pretaviť do hereckej akcie, v ktorej vynikajú hlavne Slávka Šmajdová ako Jana a Eugen Libezňuk v úlohe otca. Zupková je pôvodne scénografka. Jej cit pre výtvarné videnie sa prejavil i vo vizuálnom stvárnení. Rodinný príbeh uzavrela do lichobežníkovej konštrukcie, predstavujúcej kuchyňu, v ktorej sa tesní torzo rodiny a z ktorej Jana pravidelne uteká k svojmu bicyklu. Ten je síce pevne upevnený k zemi, ale dovoľuje jej aspoň mentálny útek od ubíjajúcich koreňov, ku ktorým je prirastená aj s kolesami.

    Na neskorý časový harmonogram doplatila inscenácia Kafkovej Premeny v réžii a dramatizácii Mariána Pecka, s ktorou prišlo banskobystrické Bábkové divadlo na rázcestí. Nočná a únavná hodina ovplyvnila divácke vnímanie natoľko, že sa výtvarný zážitok nedal vychutnať v plnej miere. Viac ako morálny, spoločenský podtext išlo o grotesku, kde sa predstaví celé panoptikum zvláštnych indivíduií, pri ktorých samotný zmenený Samsa nie je žiadnou veľkou raritou. Interpretovať ho v podstate mimo jeho inakosť, respektíve inakosť, ktorá je vlastne normou, nie je azda príliš tradičným prístupom. Pecko však dokázal ustriehnuť kompaktnosť, kde každý a každá je vlastne niečím zvláštny a zvláštna. Komplikované scénografické poňatie, ktoré stálo medzi divákmi, prinieslo dva rôzne uhly pohľadu, záležalo na tom, na ktorej strane divák sedel. Herectvo s výrazným expresionistickým prejavom bez náznaku psychologizácie konvenovalo nielen predlohe, ale aj registru hereckých osobností. Z nich vynikol nielen Tomáš Mischura a jeho deformovaný Samsa, ale aj Ivana Kováčová,  v štylizovanej polohe zúboženého otca, ktorý sa spolieha na posledné odumierajúce pozostatky patriarchálneho prístupu, predviedla vynikajúcu karikatúru slabošskej figúrky. Hoci sa Premene dostalo prevažne rozpačitých reakcií, je pozoruhodným príspevkom nielen slovenskému divadlu ale súčasne i tradícii interpretovania kongeniálnych textov minulého storočia.

    Ako ďalej?

    Siedmy ročník Dotykov a spojení môžeme považovať za menej úrodný. Je to však i signál pre stav a vývin moderného slovenského divadla, ktoré – ako bolo vidno – stále zväčša spolieha na svetovú a domácu klasiku, len málokedy úspešne sa púšťa do experimentov a striedmo a opatrne inscenuje modernú a súčasnú dramatiku. Možno to však súvisí i so znižujúcou tendenciou divadelných tvorcov o viac ako len instantný divácky záujem, o snahu tlmočiť individuálny umelecký postoj.

    (Písané z predstavení na festivale v dňoch 20. – 26. 6. 2011)


    Komentáře k článku: Dotyky a spojenia Martin 2011: Slabá úroda?

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,